nedeľa 13. mája 2018

toto nie sú verše.

nečakané stretnutia
och modlila som sa aby ma niekto vytiahol od hormónov žiadostivosti atraktivity lásky
a stalo sa opúšťala som ich bez výčitiek svedomia
prechádzky
môžem si odškrtnúť jednu vec z môjho predtým než zomriem zoznamu
harmónia tiel v harmónii lesa
súzvuky
"nepozeraj sa tak na mňa" och keď na tebe nejde nepozerať sa tak
ako ti mám vysvetliť že predstavuješ zhluky nedokonalostí ktoré ťa robia dokonalejším než iných
tvoj zjav by sa dal považovať za umenie
mojím už si
(umením)
nie tak
tak mojím nebudeš

piatok 11. mája 2018

nič aby si tvoril.

chcela som písať o tom, ako je moja duša unavená a ako nedokážem prísť na pôvod jej trápenia, no niekto mi ukradol slová. chýba mi energia na žitie a cítim sa ako duch. vyblednutá a stratená, s množstvom povinností kopiacich sa na moju hlavu, rozhodne jej nepomáhajúc v navrátení sa do vitálnejšieho stavu. sakra. možno som sa prepila kávou, niekde som počula, že príliš veľa kofeínu spôsobuje presne opačný ako žiadaný efekt. neviem, čo je na tom pravdy, každopádne som prišla na to, že toto nie je fyzická únava, ktorú možno vyliečiť liatím do seba hektolitre kávy. neviem, čo so sebou. viečka padajú a padajú, potrebovali by niečím podoprieť. zvyčajne pomôže hodinka poobedného spánku, no teraz bola aj tá zbytočná. zúfalstvo. túžim žiť, využívať čas efektívne a pritom n e v l á d z e m.

do nášho mesta dnes zavíta moja obľúbená katarzia, avšak moja finančná situácia mi akosi nedovoľuje ísť sa na ňu pozrieť. a tak sa spolieham, že sa objaví na letnom grejpe a všetko bude pekné a krásne. prvýkrát budem mať pracovné leto. peniaze potrebujem, nemôžem si dovoliť povaľovať sa a hoci mám jedinečnú príležitosť cestovať vlakmi mesiac po európe vďaka projektu discovereu zdarma, nevyužijem ju. nemám začo. chce sa mi plakať, pretože toto je jediný rok, vzhľadom na podmienku - vek 18 rokov. rodičov zaťažovať nechcem, a tak mi neostáva nič iné, ako sa zmieriť s premrhaním šance. čo už. aj horšie veci sa dejú.

akosi sa tu v poslednej dobe až príliš vyplakávam. v skutočnosti život nie je až taký zlý, len tá chronická únava . . . mala by som si spísať veci, ktoré mi spravili radosť. terapia vlastnou hlavou.

piatok 4. mája 2018

vybrala som si jed a si ním ty.

sľúbila mu to. sľúbila mu, že sa nedostane do toho bodu. do bodu, v ktorom jej začne chýbať jeho pozornosť. prítomnosť. spoločnosť. do bodu, v ktorom bude vedieť, v ktorom bude rátať s tým, že raz bude zlomená. a ona vie, že bude. a predsa nič nerobí. vari nemá absolútne žiadny pud sebazáchovy? začala lietať v oblakoch, vzlietla až príliš vysoko, ocitla sa v peklách, horeli v nich spolu. obaja. zmenil ju. ó, áno, veľmi ju zmenil. nedovolíš to len tak  hocikomu. a teraz . . .

snaží sa presvedčiť seba samú, ešte viac ako jeho. neklamala mu, keď vravela, že nič viac neočakáva. avšak dobre vedela, že on hovorí o niečom inom. o tomto. ako to mohla dovoliť? ako sa to mohlo stať? pocity človek neovláda, iba najsilnejší jedinci to dokážu. a ona takou nie je. skočila do neznámych vôd, hoci tušila, že sa utopí. a teraz si tým je už istá. bude to horšie ako kedykoľvek predtým, pretože v tých vodách, v jeho vodách, zostane až príliš veľa z nej. zanecháva mu kúsky seba, bez ktorých sa jej bude veľmi ťažko učiť žiť.

túžila cítiť sa živo. a on jej dal ten pocit dokonale. stal sa jej múzou, akou bol dorian grey basilovi. jediný spôsob, ako sa zbaviť pokušenia, je podľahnúť mu. stal sa jej pokušením, hriešnou myšlienkou. podľahla mu.

a raz sa ním otrávi.