tichá vzbura.

štve ma, aká som neschopná. a náročná na isté veci. napríklad na letnú brigádu. dobre viem, ako veľmi ju potrebujem, no robím málo pre to, aby som získala čosi vhodné. a potom sa budem sťažovať. stratený prípad, horší už asi ani nemôže byť. ale môže. chcieť prachy, veľa prachov, ale nechcieť robiť. 

serú ma ľudia, ktorí vravia, že ma nechápu, no ani sa v skutočnosti nesnažia ma pochopiť. keby boli náhodní, je mi to jedno, lenže ide o tých, ktorí sú mi najbližší. sakra. vravia, že som sa zmenila. možno. avšak.. nie k horšiemu. jednoducho som iná.

ovplyvnil ma vývoj posledných udalostí. kamarád taky rád. taký vzťah nie je zlý, ak je premyslený. a ten náš je. nemyslím si, že som pripravená na reálny vzťah, no s ním si rozumiem a vieme sa zabaviť, keď máme chuť. spoločnosť si na náš prípad vytvorila vo všeobecnosti negatívny názor, no mňa to netrápi. vždy som bola kontextualista. každú situáciu treba posudzovať osobitne. keď poznáte všetko, čo je za tým, detaily, poznáte ľudí, o ktorých sa jedná. a nie generalizované "pravdy". každý má svoju, to mi nikto nevezme. alebo by mal mať. načo sa riadiť názorom iných. mám vlastnú hlavu a počúvam ju. a svoje pocity. ja chcem byť šťastná, nie hľadieť na to, či iným situácia príde byť v poriadku. možno takto vnútorne rebelujem. doteraz som bola stelesnenou "slušnosťou". a akosi mi to začalo prekážať. určite v tom má zásluhu vek. 18-ročnému človeku nedohovorí asi nikto. keď si raz čosi vezme do hlavy.... a ja som si vzala toto.

hlavne, že mi je fajn, nie?