nedeľa 29. apríla 2018

strihy.

predstavy. moja fantázia túži tvoriť obrazy, ktoré sa nikdy nemusia ani len priblížiť realite. prečo tak často len ležím s pohľadom upretým do steny? nikdy to nie je len tak. rozmýšľam. často potrebujem rozmýšľať. usporadúvať si myšlienky. tvoriť plány. predstavy. rozhovory. situácie. vidieť ich farebne, do detailov, akoby boli skutočné. denné snenie. zatváram sa do nich, keď realita nie je taká, ako by som chcela, aby bola. občas to až preháňam, som si toho vedomá.

venovala mu letmú pusu. poďakovanie. akoby vánok na chvíľu sadol na jeho pery - och, aké boli hebké - a vzápätí odletel preč. avšak on.. on do toho zatiahol vietor. hurikán. pobozkal ju, ako sa bozkávajú milenci. zahmlená spomienka. prebehol ňou úľak - bolo to snáď to najosobnejšie, čo kedy spravil. hoci ju videl nahú, až vtedy zahral na tú najcitlivejšiu strunu. napäla sa, neočakávala to. hmla. 

ľudská pamäť je zradná. málokedy uchová situácie tak, ako sa naozaj odohrali. dotvára detaily podľa vlastného gusta, skresľuje realitu. spomienky nikdy nie sú rovnaké, ako bola daná chvíľa v skutočnosti. 

ukázal jej výsledok jej túžby. neuvedomovala si, čoho bola schopná. neuvedomovala si vôbec nič. červené stopy vášne po bokoch. keď sa ich dotkla, sikol bolesťou. netušila, že je až tak citlivý. vedela, že ho chcela, že po ňom túžila, no nevedela, že až takto. dovolil jej ľahnúť si mu na hruď. vždy jej to dovolil, hoci by nemal. práve takú blízkosť potrebovala. oprieť sa o niekoho, cítiť okrem svojho aj jeho tlkot. mal o ňu strach. nemohla sa naňho naviazať. možno ani nevedel, čo sám chce. vedel, že on sa nenaviaže. vedel, že ona preňho nebude tou pravou a predsa ju hladil, predsa ju bozkával, predsa jej dovolil cítiť svoju blízkosť. možno to bola chyba. napriek tomu to chcel, strácal sa vo svojich vlastných túžbach a pocitoch, ťahajúc ju za sebou. 


sobota 14. apríla 2018

mám chuť

vyzliecť ťa a len sa pozerať
na hebkosť tvojej nahej pokožky
na ľadovú modrosť tvojich očí
na strapatosť tvojich svetlých vlasov

vyzliecť ťa a dotýkať sa
tvojej nahej pokožky
ľadovo modrých očí
strapatosti tvojich svetlých vlasov

sledovať ohníčky v tvojich očiach
keď sa ťa
budem dotýkať
budem s tebou robiť nedokonalo dokonalé veci
nechám ťa
dotýkať sa ma
robiť si so mnou čokoľvek, po čom len zatúžiš

pretože po tom budem túžiť aj ja

a ty tu nie si

a tak nemôžem robiť
v ô b e c   n i č

sobota 7. apríla 2018

tichá vzbura.

štve ma, aká som neschopná. a náročná na isté veci. napríklad na letnú brigádu. dobre viem, ako veľmi ju potrebujem, no robím málo pre to, aby som získala čosi vhodné. a potom sa budem sťažovať. stratený prípad, horší už asi ani nemôže byť. ale môže. chcieť prachy, veľa prachov, ale nechcieť robiť. 

serú ma ľudia, ktorí vravia, že ma nechápu, no ani sa v skutočnosti nesnažia ma pochopiť. keby boli náhodní, je mi to jedno, lenže ide o tých, ktorí sú mi najbližší. sakra. vravia, že som sa zmenila. možno. avšak.. nie k horšiemu. jednoducho som iná.

ovplyvnil ma vývoj posledných udalostí. kamarád taky rád. taký vzťah nie je zlý, ak je premyslený. a ten náš je. nemyslím si, že som pripravená na reálny vzťah, no s ním si rozumiem a vieme sa zabaviť, keď máme chuť. spoločnosť si na náš prípad vytvorila vo všeobecnosti negatívny názor, no mňa to netrápi. vždy som bola kontextualista. každú situáciu treba posudzovať osobitne. keď poznáte všetko, čo je za tým, detaily, poznáte ľudí, o ktorých sa jedná. a nie generalizované "pravdy". každý má svoju, to mi nikto nevezme. alebo by mal mať. načo sa riadiť názorom iných. mám vlastnú hlavu a počúvam ju. a svoje pocity. ja chcem byť šťastná, nie hľadieť na to, či iným situácia príde byť v poriadku. možno takto vnútorne rebelujem. doteraz som bola stelesnenou "slušnosťou". a akosi mi to začalo prekážať. určite v tom má zásluhu vek. 18-ročnému človeku nedohovorí asi nikto. keď si raz čosi vezme do hlavy.... a ja som si vzala toto.

hlavne, že mi je fajn, nie?