sobota 17. februára 2018

majte ma radi.

sranda, ako dokáže človek prehodnotiť svoje - dovtedy skalopevné? - názory, zásady... za niekoľko týždňov na základe osobnej skúsenosti, ktorú nikdy predtým nezažil. asi to nedáva zmysel. myslíte si, že toto nikdy nespravíte a zrazu ste tam a robíte to. och áno, ľudia sa menia, no ich podstata, to gro, zostáva stále rovnaké.
racio sem, racio tam, dopekla aj s raciom.
možno by tých pár ľudí, ktorí ma naozaj poznajú, povedalo, že ma nespoznáva. že toto nie som ja. ale čo ak práve toto je moje reálne ja? čo ak som len potrebovala niekoho, kto by ma nakopol? čo ak proste mám obdobie, kedy chcem žiť pre moment - a nie, nehovorím o bežnej predstave mladého človeka užívajúceho si život (i keď?) - a nezamýšľať sa donekonečna o následkoch a príčinách a či to budem ľutovať alebo nie a či je to dobré alebo nie?
predsa ak to chcem v danom momente, tak by som si to potom nemala nikdy vyčítať. nech ide o čokoľvek.
zvádzam najväčší vnútorný boj, aký som kedy zvádzala, r o z p o l t e n o s ť
tak dlho ma unavovala nepriamosť ľudí, až dokým neprišiel niekto, kto je viac než priamy. otvorený. úprimný. bez zábran. automaticky je považovaný za humusáka. hlupáka. len preto, že vysloví nahlas veci, nad ktorými všetci ostatní rozmýšľajú. je z tých, ktorí si to môžu dovoliť a sú si toho vedomí a možno to využívajú, no a čo?
je v tom čaro. cítim sa čarovne. život je čarovný. aj skrz tú temnotu bežných dní dopadajú kúzla.
hneváme sa na svet a rozmýšľame, či sa s tým dá niekedy prestať. znovu sa potvrdzuje, že generalizované pravdy neexistujú.
a aj tak si o tebe budú myslieť že si jebnutá a on bude kokot.

piatok 2. februára 2018

nebudem jednonočnou.

ako sa povie múze v mužskom rode? ty si mi ňou. sú ti venované stovky slov, kresby, oceány myšlienok. si ako vlna, prichádzaš návalovo, opieraš sa o mňa a ja
padám
padám
padám
a viem, že ma raz dostaneš hore, vyššie, najvyššie ako to len pôjde.
si mojím osobným diablom, hriešnou myšlienkou, temným pokušením.
žiadostivosť, jej pachuť mi vonia čoraz viac.
cítim sa pri tebe živo, živšie ako pri hocikom inom. necítila som to dlho.
koľká pravda, že ako rovnako nečakane ľudia odchádzajú, tak veľmi nečakane aj prichádzajú. objavil si sa tu vo veľmi zvláštnom čase a vytiahol ma zo sračiek mojej mysle.
(dostal do ešte väčších)
čo bude potom, keď sa to stane?
podlieham ti, nepredstaviteľné sa stáva reálenjším než kedykoľvek predtým.
slová slová slová prestávajú byť slovami a menia sa na činy a začínam byť
p r e č . . .

štvrtok 1. februára 2018

čierno čierna s občasnou černejšou.

studený večerný vzduch a obláčiky pary po každom výdychu.
dym, na ktorý si pomaly zvykám, no i tak ti vynadám, keď mi ho fúkneš priamo do tváre. provokačne. aj tvoje slová sú také. provokačné.
zakazujem ti sa na mňa pozerať tým spôsobom. ne rob. zaspala by som na tej sedačke, keby som tam ostala. teplo, mäkko, príjemne. 
nekonečný deficit spánku a nepomáha mi už akosi ani ten kofeín. mám závislosť. a to som sa jej chcela vyhnúť. vlastne ich je viac. čo človek vlastne môže označiť za drogu? ak je to čosi, bez čoho by som pociťovala negatívne zmeny nálad, isté formy abstinenčných príznakov, tak tých drog mám veľa. dávam im moc nad sebou. 
sranda, že až teraz mám chuť čítať povinnú literatúru, ktorú som mala mať prečítanú x rokov dozadu, v prvých ročníkoch na strednej. žeby dospievam, hah? v žiadnej polici neviem nájsť saulínkinho childisha, ale uspokojujem sa aj s bítnikmi, neuveriteľné, že ma začína ťahať aj k poézií. nuž... 
v autobuse som po polroku stretla cristalla a za tých desať minút som načerpala toľko kľudu a pokoja ako dávno z nikoho nie. potešilo ma to, s niekým spojenia jednoducho nemiznú. 
neverím na náhody. 
a som naivná. a zároveň realista. nemám peniaze, poväčšinou som šťastná a život je popiči, občas si poplačem  a potom je znovu fajn.
asi to tak má byť.