neovládnuteľné.

nikdy som takéto pocity nezažívala. zviera ma túžba.
túžba tak silná, že neviem, čo so sebou.
túžba po tebe.
hltám ťa pohľadom a som rada, že ľudia navôkol nedokážu čítať myšlienky, pretože tie moje sú všetko len nie čisté. prebúdzaš vo mne osobnosť, ktorej sa nikdy predtým nepodarilo predrať na povrch. hoci tvrdíš, že nechceš, namotávaš ma. a ja sa nechávam. dovoľujem ti to. som si toho plne vedomá.
končeky prstov tancujúce po pokožke v šialenom rytme. vpíjajúce sa oči. 
slová, pri ktorých nedokážem ostať chladná, znejú spoza tvojho úsmevu. provokačné.
baví ťa to? aj mňa.
prestávam sa červenať, prihrávam ti ich späť v podobnom duchu.
raz budeme spolu horieť v pekle a ešte si to aj užijeme.

nespoznávam sa, no neprekáža mi to. neviem si pomôcť. nechcem. lákaš ma spoznávať nepoznané zákutia a ja sa raz podvolím. viem to. príde to.

čo si to so mnou spravil a ako je možné, že sa ti to podarilo tak ľahko?

piata.

pozerala som sa na teba,
akoby si bol jediný na svete,
ako keď v tme tápete
a zrazu svetlo vám do očí zažiari.

prosím, ty sa len smej,
nechcem na tvojej tvári vidieť hnev,
si oheň, horíš nespútane,
každý, kto sa ťa dotkne,
bez popálenia neostane.

nedokážem sa od teba držať ďalej,
tak mi už ten pohár vína nalej
a sleduj, čo sa stane.
nechcem sa viac ovládať,
ale pokožky tvojej sa dotýkať,
konečne prestať rozmýšľať
a len tak, ako túžim konať.

prečo nespíš?

je sobota, päť hodín ráno a ja nespím. ktovie, čím to je. diabol nikdy nespí. ani som nikde nebola, keďže chorôbka ma sklátila na posteľ a nespavosť ma momentálne netrápi. nespia len zamilovaní alebo osamelí. neasociálny asociál mi nahráva zvukovky z klubu, milé, že si na mňa v tom stave spomenul.

neviem kresliť ľudí a hnevá ma to. neustále trénujem, no výsledok sa nikdy dostatočne nepodobá originálu. možno to je práve jedna z vecí, ktoré nikdy nebudem vedieť tak dobre, aby som bola spokojná.

od stredy som zavretá doma, ležím v posteli a dokopy nič nerobím. prvé dni som vždy rada, že môžem vypnúť, ale postupne ma to prestáva baviť a teraz ma žerú mrle, najradšej by som sa v tomto momente obliekla a šla sa niekam prejsť, pretože noc a zima, tma a sneh, nikto nikde. mám to rada. to aj teba.

štvrtá.

túžba, spaľujúca,
taká horúca,
že bolí.

ty, vyfukujúc dym,
chcela som byť ním.

videl si ten pohľad.
uprene som sledovala
tvoje oči ako ľad,
ktoré si vzápätí
uprel na mňa
a ja som sa roztrieštila.

// sakra som na tom zle. však sa pozrite. predvčerom som sľúbila kamarátstvo a dnes vypisujem zúfalé básničky. moje prvé ja nad tým druhým znechutene krúti hlavou. presne tým pri ňom som. schizofrenikom. neviem si pomôcť a takto len rútim samú seba do záhuby. sladká to bude smrť.

nemám to rada, keď vonku napadne sneh a primrzne a namiesto toho, aby som si mohla užívať ten vŕzgajúci zvuk spod topánok na nekonečných večerných prechádzkach, ležím chorá v posteli. aspoň znovu píšem. už mi to začalo chýbať. a hoci tie slová podľa mojej zdravej sebakritiky stoja za veľké h, aj tak som rada.

tretia.

len objím ma,
keď navôkol pláva tma
na nič nemysli,
pretože keď začneš,
dochádza nám kyslík.

niekedy premýšľanie zabíja,
je ako lavína,
strhne so sebou všetko škaredé,
ale i pekné,
čo práve začína.

topím sa.
hoc je to krása,
umieram
a letím,
neviem kam.

si pokušenie,
v mojej hlave
tvoj hlas neustále znie.
no čo ak len klame?

nepoznáš ma.

ako môžeš mať rád niekoho, koho ešte poriadne nepoznáš? vytvoríš si v hlave predstavu človeka, ktorú máš rád a on hovorí a koná tak, že sa k tej predstave približuje alebo sa s ňou až stotožňuje.

mám osemnásť a pol roka a mám chuť do vecí skákať po hlave. nerozmýšľať. alebo len minimálne. zamilovávať sa s vedomím, že to vôbec nemusí mať žiarivú a najmä trvajúcu budúcnosť. robiť hlúposti. riadiť sa pocitmi  a nie hlavou. sakra. nedám si povedať. poradiť. vypočujem si, no aj tak spravím po svojom. 

rozhovory bez zábran. delikatesy, o ktorých sa bežne nehovorí, ale dobre vieme, že o nich rozmýšľame.

mladosť pochabosť naivnosť hlúposť. každý si tým prejde, nie? nemala by som mať žiadne výčitky svedomia.

pastva pre oči. niektorí ľudia sú jednoducho umenie. pozeráte sa na nich a nemáte chuť odvrátiť zrak. a potom príde na charakter a zistíte, že aj ten vám je podozrivo známy. aha, však ty si skoro ja. 

je to neistota. bude to neistota. takí ako ty neprinášajú istotu. možno sa mýlim, ale nemyslím si. avšak čo je to teraz platné. dovolila som to. sama sebe. dovolila som si začať v tebe hľadať čosi, čo sa mi pri iných nepodarilo nájsť. zamotala som sa. nemám chuť písať o ničom inom. sakra. sakra. nemyslím si, že sa tu v blízkom čase objavia plnohodnotnejšie zhluky slov.