sobota 17. februára 2018

majte ma radi.

sranda, ako dokáže človek prehodnotiť svoje - dovtedy skalopevné? - názory, zásady... za niekoľko týždňov na základe osobnej skúsenosti, ktorú nikdy predtým nezažil. asi to nedáva zmysel. myslíte si, že toto nikdy nespravíte a zrazu ste tam a robíte to. och áno, ľudia sa menia, no ich podstata, to gro, zostáva stále rovnaké.
racio sem, racio tam, dopekla aj s raciom.
možno by tých pár ľudí, ktorí ma naozaj poznajú, povedalo, že ma nespoznáva. že toto nie som ja. ale čo ak práve toto je moje reálne ja? čo ak som len potrebovala niekoho, kto by ma nakopol? čo ak proste mám obdobie, kedy chcem žiť pre moment - a nie, nehovorím o bežnej predstave mladého človeka užívajúceho si život (i keď?) - a nezamýšľať sa donekonečna o následkoch a príčinách a či to budem ľutovať alebo nie a či je to dobré alebo nie?
predsa ak to chcem v danom momente, tak by som si to potom nemala nikdy vyčítať. nech ide o čokoľvek.
zvádzam najväčší vnútorný boj, aký som kedy zvádzala, r o z p o l t e n o s ť
tak dlho ma unavovala nepriamosť ľudí, až dokým neprišiel niekto, kto je viac než priamy. otvorený. úprimný. bez zábran. automaticky je považovaný za humusáka. hlupáka. len preto, že vysloví nahlas veci, nad ktorými všetci ostatní rozmýšľajú. je z tých, ktorí si to môžu dovoliť a sú si toho vedomí a možno to využívajú, no a čo?
je v tom čaro. cítim sa čarovne. život je čarovný. aj skrz tú temnotu bežných dní dopadajú kúzla.
hneváme sa na svet a rozmýšľame, či sa s tým dá niekedy prestať. znovu sa potvrdzuje, že generalizované pravdy neexistujú.
a aj tak si o tebe budú myslieť že si jebnutá a on bude kokot.

piatok 2. februára 2018

nebudem jednonočnou.

ako sa povie múze v mužskom rode? ty si mi ňou. sú ti venované stovky slov, kresby, oceány myšlienok. si ako vlna, prichádzaš návalovo, opieraš sa o mňa a ja
padám
padám
padám
a viem, že ma raz dostaneš hore, vyššie, najvyššie ako to len pôjde.
si mojím osobným diablom, hriešnou myšlienkou, temným pokušením.
žiadostivosť, jej pachuť mi vonia čoraz viac.
cítim sa pri tebe živo, živšie ako pri hocikom inom. necítila som to dlho.
koľká pravda, že ako rovnako nečakane ľudia odchádzajú, tak veľmi nečakane aj prichádzajú. objavil si sa tu vo veľmi zvláštnom čase a vytiahol ma zo sračiek mojej mysle.
(dostal do ešte väčších)
čo bude potom, keď sa to stane?
podlieham ti, nepredstaviteľné sa stáva reálenjším než kedykoľvek predtým.
slová slová slová prestávajú byť slovami a menia sa na činy a začínam byť
p r e č . . .

štvrtok 1. februára 2018

čierno čierna s občasnou černejšou.

studený večerný vzduch a obláčiky pary po každom výdychu.
dym, na ktorý si pomaly zvykám, no i tak ti vynadám, keď mi ho fúkneš priamo do tváre. provokačne. aj tvoje slová sú také. provokačné.
zakazujem ti sa na mňa pozerať tým spôsobom. ne rob. zaspala by som na tej sedačke, keby som tam ostala. teplo, mäkko, príjemne. 
nekonečný deficit spánku a nepomáha mi už akosi ani ten kofeín. mám závislosť. a to som sa jej chcela vyhnúť. vlastne ich je viac. čo človek vlastne môže označiť za drogu? ak je to čosi, bez čoho by som pociťovala negatívne zmeny nálad, isté formy abstinenčných príznakov, tak tých drog mám veľa. dávam im moc nad sebou. 
sranda, že až teraz mám chuť čítať povinnú literatúru, ktorú som mala mať prečítanú x rokov dozadu, v prvých ročníkoch na strednej. žeby dospievam, hah? v žiadnej polici neviem nájsť saulínkinho childisha, ale uspokojujem sa aj s bítnikmi, neuveriteľné, že ma začína ťahať aj k poézií. nuž... 
v autobuse som po polroku stretla cristalla a za tých desať minút som načerpala toľko kľudu a pokoja ako dávno z nikoho nie. potešilo ma to, s niekým spojenia jednoducho nemiznú. 
neverím na náhody. 
a som naivná. a zároveň realista. nemám peniaze, poväčšinou som šťastná a život je popiči, občas si poplačem  a potom je znovu fajn.
asi to tak má byť.

nedeľa 28. januára 2018

neovládnuteľné.

nikdy som takéto pocity nezažívala. zviera ma túžba.
túžba tak silná, že neviem, čo so sebou.
túžba po tebe.
hltám ťa pohľadom a som rada, že ľudia navôkol nedokážu čítať myšlienky, pretože tie moje sú všetko len nie čisté. prebúdzaš vo mne osobnosť, ktorej sa nikdy predtým nepodarilo predrať na povrch. hoci tvrdíš, že nechceš, namotávaš ma. a ja sa nechávam. dovoľujem ti to. som si toho plne vedomá.
končeky prstov tancujúce po pokožke v šialenom rytme. vpíjajúce sa oči. 
slová, pri ktorých nedokážem ostať chladná, znejú spoza tvojho úsmevu. provokačné.
baví ťa to? aj mňa.
prestávam sa červenať, prihrávam ti ich späť v podobnom duchu.
raz budeme spolu horieť v pekle a ešte si to aj užijeme.

nespoznávam sa, no neprekáža mi to. neviem si pomôcť. nechcem. lákaš ma spoznávať nepoznané zákutia a ja sa raz podvolím. viem to. príde to.

čo si to so mnou spravil a ako je možné, že sa ti to podarilo tak ľahko?

pondelok 22. januára 2018

piata.

pozerala som sa na teba,
akoby si bol jediný na svete,
ako keď v tme tápete
a zrazu svetlo vám do očí zažiari.

prosím, ty sa len smej,
nechcem na tvojej tvári vidieť hnev,
si oheň, horíš nespútane,
každý, kto sa ťa dotkne,
bez popálenia neostane.

nedokážem sa od teba držať ďalej,
tak mi už ten pohár vína nalej
a sleduj, čo sa stane.
nechcem sa viac ovládať,
ale pokožky tvojej sa dotýkať,
konečne prestať rozmýšľať
a len tak, ako túžim konať.

sobota 20. januára 2018

prečo nespíš?

je sobota, päť hodín ráno a ja nespím. ktovie, čím to je. diabol nikdy nespí. ani som nikde nebola, keďže chorôbka ma sklátila na posteľ a nespavosť ma momentálne netrápi. nespia len zamilovaní alebo osamelí. neasociálny asociál mi nahráva zvukovky z klubu, milé, že si na mňa v tom stave spomenul.

neviem kresliť ľudí a hnevá ma to. neustále trénujem, no výsledok sa nikdy dostatočne nepodobá originálu. možno to je práve jedna z vecí, ktoré nikdy nebudem vedieť tak dobre, aby som bola spokojná.

od stredy som zavretá doma, ležím v posteli a dokopy nič nerobím. prvé dni som vždy rada, že môžem vypnúť, ale postupne ma to prestáva baviť a teraz ma žerú mrle, najradšej by som sa v tomto momente obliekla a šla sa niekam prejsť, pretože noc a zima, tma a sneh, nikto nikde. mám to rada. to aj teba.

streda 17. januára 2018

štvrtá.

túžba, spaľujúca,
taká horúca,
že bolí.

ty, vyfukujúc dym,
chcela som byť ním.

videl si ten pohľad.
uprene som sledovala
tvoje oči ako ľad,
ktoré si vzápätí
uprel na mňa
a ja som sa roztrieštila.

// sakra som na tom zle. však sa pozrite. predvčerom som sľúbila kamarátstvo a dnes vypisujem zúfalé básničky. moje prvé ja nad tým druhým znechutene krúti hlavou. presne tým pri ňom som. schizofrenikom. neviem si pomôcť a takto len rútim samú seba do záhuby. sladká to bude smrť.

nemám to rada, keď vonku napadne sneh a primrzne a namiesto toho, aby som si mohla užívať ten vŕzgajúci zvuk spod topánok na nekonečných večerných prechádzkach, ležím chorá v posteli. aspoň znovu píšem. už mi to začalo chýbať. a hoci tie slová podľa mojej zdravej sebakritiky stoja za veľké h, aj tak som rada.

tretia.

len objím ma,
keď navôkol pláva tma
na nič nemysli,
pretože keď začneš,
dochádza nám kyslík.

niekedy premýšľanie zabíja,
je ako lavína,
strhne so sebou všetko škaredé,
ale i pekné,
čo práve začína.

topím sa.
hoc je to krása,
umieram
a letím,
neviem kam.

si pokušenie,
v mojej hlave
tvoj hlas neustále znie.
no čo ak len klame?

utorok 9. januára 2018

nepoznáš ma.

ako môžeš mať rád niekoho, koho ešte poriadne nepoznáš? vytvoríš si v hlave predstavu človeka, ktorú máš rád a on hovorí a koná tak, že sa k tej predstave približuje alebo sa s ňou až stotožňuje.

mám osemnásť a pol roka a mám chuť do vecí skákať po hlave. nerozmýšľať. alebo len minimálne. zamilovávať sa s vedomím, že to vôbec nemusí mať žiarivú a najmä trvajúcu budúcnosť. robiť hlúposti. riadiť sa pocitmi  a nie hlavou. sakra. nedám si povedať. poradiť. vypočujem si, no aj tak spravím po svojom. 

rozhovory bez zábran. delikatesy, o ktorých sa bežne nehovorí, ale dobre vieme, že o nich rozmýšľame.

mladosť pochabosť naivnosť hlúposť. každý si tým prejde, nie? nemala by som mať žiadne výčitky svedomia.

pastva pre oči. niektorí ľudia sú jednoducho umenie. pozeráte sa na nich a nemáte chuť odvrátiť zrak. a potom príde na charakter a zistíte, že aj ten vám je podozrivo známy. aha, však ty si skoro ja. 

je to neistota. bude to neistota. takí ako ty neprinášajú istotu. možno sa mýlim, ale nemyslím si. avšak čo je to teraz platné. dovolila som to. sama sebe. dovolila som si začať v tebe hľadať čosi, čo sa mi pri iných nepodarilo nájsť. zamotala som sa. nemám chuť písať o ničom inom. sakra. sakra. nemyslím si, že sa tu v blízkom čase objavia plnohodnotnejšie zhluky slov.