nedeľa 13. mája 2018

toto nie sú verše.

nečakané stretnutia
och modlila som sa aby ma niekto vytiahol od hormónov žiadostivosti atraktivity lásky
a stalo sa opúšťala som ich bez výčitiek svedomia
prechádzky
môžem si odškrtnúť jednu vec z môjho predtým než zomriem zoznamu
harmónia tiel v harmónii lesa
súzvuky
"nepozeraj sa tak na mňa" och keď na tebe nejde nepozerať sa tak
ako ti mám vysvetliť že predstavuješ zhluky nedokonalostí ktoré ťa robia dokonalejším než iných
tvoj zjav by sa dal považovať za umenie
mojím už si
(umením)
nie tak
tak mojím nebudeš

piatok 11. mája 2018

nič aby si tvoril.

chcela som písať o tom, ako je moja duša unavená a ako nedokážem prísť na pôvod jej trápenia, no niekto mi ukradol slová. chýba mi energia na žitie a cítim sa ako duch. vyblednutá a stratená, s množstvom povinností kopiacich sa na moju hlavu, rozhodne jej nepomáhajúc v navrátení sa do vitálnejšieho stavu. sakra. možno som sa prepila kávou, niekde som počula, že príliš veľa kofeínu spôsobuje presne opačný ako žiadaný efekt. neviem, čo je na tom pravdy, každopádne som prišla na to, že toto nie je fyzická únava, ktorú možno vyliečiť liatím do seba hektolitre kávy. neviem, čo so sebou. viečka padajú a padajú, potrebovali by niečím podoprieť. zvyčajne pomôže hodinka poobedného spánku, no teraz bola aj tá zbytočná. zúfalstvo. túžim žiť, využívať čas efektívne a pritom n e v l á d z e m.

do nášho mesta dnes zavíta moja obľúbená katarzia, avšak moja finančná situácia mi akosi nedovoľuje ísť sa na ňu pozrieť. a tak sa spolieham, že sa objaví na letnom grejpe a všetko bude pekné a krásne. prvýkrát budem mať pracovné leto. peniaze potrebujem, nemôžem si dovoliť povaľovať sa a hoci mám jedinečnú príležitosť cestovať vlakmi mesiac po európe vďaka projektu discovereu zdarma, nevyužijem ju. nemám začo. chce sa mi plakať, pretože toto je jediný rok, vzhľadom na podmienku - vek 18 rokov. rodičov zaťažovať nechcem, a tak mi neostáva nič iné, ako sa zmieriť s premrhaním šance. čo už. aj horšie veci sa dejú.

akosi sa tu v poslednej dobe až príliš vyplakávam. v skutočnosti život nie je až taký zlý, len tá chronická únava . . . mala by som si spísať veci, ktoré mi spravili radosť. terapia vlastnou hlavou.

piatok 4. mája 2018

vybrala som si jed a si ním ty.

sľúbila mu to. sľúbila mu, že sa nedostane do toho bodu. do bodu, v ktorom jej začne chýbať jeho pozornosť. prítomnosť. spoločnosť. do bodu, v ktorom bude vedieť, v ktorom bude rátať s tým, že raz bude zlomená. a ona vie, že bude. a predsa nič nerobí. vari nemá absolútne žiadny pud sebazáchovy? začala lietať v oblakoch, vzlietla až príliš vysoko, ocitla sa v peklách, horeli v nich spolu. obaja. zmenil ju. ó, áno, veľmi ju zmenil. nedovolíš to len tak  hocikomu. a teraz . . .

snaží sa presvedčiť seba samú, ešte viac ako jeho. neklamala mu, keď vravela, že nič viac neočakáva. avšak dobre vedela, že on hovorí o niečom inom. o tomto. ako to mohla dovoliť? ako sa to mohlo stať? pocity človek neovláda, iba najsilnejší jedinci to dokážu. a ona takou nie je. skočila do neznámych vôd, hoci tušila, že sa utopí. a teraz si tým je už istá. bude to horšie ako kedykoľvek predtým, pretože v tých vodách, v jeho vodách, zostane až príliš veľa z nej. zanecháva mu kúsky seba, bez ktorých sa jej bude veľmi ťažko učiť žiť.

túžila cítiť sa živo. a on jej dal ten pocit dokonale. stal sa jej múzou, akou bol dorian grey basilovi. jediný spôsob, ako sa zbaviť pokušenia, je podľahnúť mu. stal sa jej pokušením, hriešnou myšlienkou. podľahla mu.

a raz sa ním otrávi.

nedeľa 29. apríla 2018

strihy.

predstavy. moja fantázia túži tvoriť obrazy, ktoré sa nikdy nemusia ani len priblížiť realite. prečo tak často len ležím s pohľadom upretým do steny? nikdy to nie je len tak. rozmýšľam. často potrebujem rozmýšľať. usporadúvať si myšlienky. tvoriť plány. predstavy. rozhovory. situácie. vidieť ich farebne, do detailov, akoby boli skutočné. denné snenie. zatváram sa do nich, keď realita nie je taká, ako by som chcela, aby bola. občas to až preháňam, som si toho vedomá.

venovala mu letmú pusu. poďakovanie. akoby vánok na chvíľu sadol na jeho pery - och, aké boli hebké - a vzápätí odletel preč. avšak on.. on do toho zatiahol vietor. hurikán. pobozkal ju, ako sa bozkávajú milenci. zahmlená spomienka. prebehol ňou úľak - bolo to snáď to najosobnejšie, čo kedy spravil. hoci ju videl nahú, až vtedy zahral na tú najcitlivejšiu strunu. napäla sa, neočakávala to. hmla. 

ľudská pamäť je zradná. málokedy uchová situácie tak, ako sa naozaj odohrali. dotvára detaily podľa vlastného gusta, skresľuje realitu. spomienky nikdy nie sú rovnaké, ako bola daná chvíľa v skutočnosti. 

ukázal jej výsledok jej túžby. neuvedomovala si, čoho bola schopná. neuvedomovala si vôbec nič. červené stopy vášne po bokoch. keď sa ich dotkla, sikol bolesťou. netušila, že je až tak citlivý. vedela, že ho chcela, že po ňom túžila, no nevedela, že až takto. dovolil jej ľahnúť si mu na hruď. vždy jej to dovolil, hoci by nemal. práve takú blízkosť potrebovala. oprieť sa o niekoho, cítiť okrem svojho aj jeho tlkot. mal o ňu strach. nemohla sa naňho naviazať. možno ani nevedel, čo sám chce. vedel, že on sa nenaviaže. vedel, že ona preňho nebude tou pravou a predsa ju hladil, predsa ju bozkával, predsa jej dovolil cítiť svoju blízkosť. možno to bola chyba. napriek tomu to chcel, strácal sa vo svojich vlastných túžbach a pocitoch, ťahajúc ju za sebou. 


sobota 14. apríla 2018

mám chuť

vyzliecť ťa a len sa pozerať
na hebkosť tvojej nahej pokožky
na ľadovú modrosť tvojich očí
na strapatosť tvojich svetlých vlasov

vyzliecť ťa a dotýkať sa
tvojej nahej pokožky
ľadovo modrých očí
strapatosti tvojich svetlých vlasov

sledovať ohníčky v tvojich očiach
keď sa ťa
budem dotýkať
budem s tebou robiť nedokonalo dokonalé veci
nechám ťa
dotýkať sa ma
robiť si so mnou čokoľvek, po čom len zatúžiš

pretože po tom budem túžiť aj ja

a ty tu nie si

a tak nemôžem robiť
v ô b e c   n i č

sobota 7. apríla 2018

tichá vzbura.

štve ma, aká som neschopná. a náročná na isté veci. napríklad na letnú brigádu. dobre viem, ako veľmi ju potrebujem, no robím málo pre to, aby som získala čosi vhodné. a potom sa budem sťažovať. stratený prípad, horší už asi ani nemôže byť. ale môže. chcieť prachy, veľa prachov, ale nechcieť robiť. 

serú ma ľudia, ktorí vravia, že ma nechápu, no ani sa v skutočnosti nesnažia ma pochopiť. keby boli náhodní, je mi to jedno, lenže ide o tých, ktorí sú mi najbližší. sakra. vravia, že som sa zmenila. možno. avšak.. nie k horšiemu. jednoducho som iná.

ovplyvnil ma vývoj posledných udalostí. kamarád taky rád. taký vzťah nie je zlý, ak je premyslený. a ten náš je. nemyslím si, že som pripravená na reálny vzťah, no s ním si rozumiem a vieme sa zabaviť, keď máme chuť. spoločnosť si na náš prípad vytvorila vo všeobecnosti negatívny názor, no mňa to netrápi. vždy som bola kontextualista. každú situáciu treba posudzovať osobitne. keď poznáte všetko, čo je za tým, detaily, poznáte ľudí, o ktorých sa jedná. a nie generalizované "pravdy". každý má svoju, to mi nikto nevezme. alebo by mal mať. načo sa riadiť názorom iných. mám vlastnú hlavu a počúvam ju. a svoje pocity. ja chcem byť šťastná, nie hľadieť na to, či iným situácia príde byť v poriadku. možno takto vnútorne rebelujem. doteraz som bola stelesnenou "slušnosťou". a akosi mi to začalo prekážať. určite v tom má zásluhu vek. 18-ročnému človeku nedohovorí asi nikto. keď si raz čosi vezme do hlavy.... a ja som si vzala toto.

hlavne, že mi je fajn, nie? 

piatok 30. marca 2018

neviem čo so sebou.

chce sa mi kričať, plakať, chcem si rozdrapiť hruď napoly, chcem prestať pociťovať tú odbornú ťažobu.
toto nie si ty, len tvoje telo, ovláda ťa, tvoju hlavu, hormóny, chémia
po dlhej dobe sa necítim dobre. nie som sama sebou. a pritom by to mohlo napraviť pár slov. neprichádzajú. snažím sa držať samu seba na uzde. nebyť hysterická. tragická. dramatická.
ale
ono
to
nie
je
v poriadku.
nedávam to navonok najavo. zrazu mám strach hovoriť o svojich pocitoch. nikto to predsa nechce počúvať. ako si klesla. ja sa snažím, naozaj. prečo mám pocit, že sa mi všetko i všetci vzdialili? prečo som v bubline, do ktorej nikoho nechcem vpustiť a zároveň do nej nikto nechce ísť? 
zniem prehnane... pseudodepresívne. možno mi len chýba normálna spoločnosť. ísť si s niekým niekam sadnúť a len tak sa porozprávať. o bežných veciach. dlho som nebola. mám strach. z osamelosti. aj ju som dlho necítila. a teraz je tu. prišla, premohla ma, skrz naskrz. zlé predtuchy a analýza. skurvená analýza každej zmeny nálady mojich najobľúbenejších. tie zmeny vnímam intenzívnejšie, niečo mi to pripomína... situáciu rok a pol dozadu. zlý pocit nebol nesprávny. bol oprávnený. presne to ma desí aj teraz. zrazu nemám pocit stabilných vzťahov. začínajú sa rozpadať. trúsiť, meniť v prach. 
a možno si to len nahováram. ja neviem, netuším. ľudská psychika je spleť reakcií, ktoré nikdy nepochopím. jedna nadväzuje na druhú a ja sa strácam. emócie sa menia, menia sa až príliš rýchlo. nič nie je stabilné. som zmätená mladá, mladučká bytosť snažiaca sa nájsť nejaké záchytné body, čosi pevné, čo by sa nerozpadlo, no akosi sa mi nedarí. vlastne keď sa zamyslím, som veľmi rozdvojená. tá druhá časť túži po nestabilnom, no vzrušujúcom, divokom, ktoré tu je, ale čo ak odíde? budem na tom zle. veľmi. stojí to za to? vravela som si, že áno, no teraz, s príchodom negatívností a kúsku realistického pohľadu na vec si uvedomujem, že keď sa to pokazí, budem roztrieštená. a predsa sa toho  nedokážem vzdať. plamene sa rozhoreli už dávno, príjemne hriali, no teraz začínajú páliť a ja akosi nechcem a nedokážem ujsť. (a to som nechcela byť dramatická. aj tak je to celé pseudo.)

sobota 24. marca 2018

(bez)citný

nadýchni sa a povedz, na čo myslíš
nemýlim sa, ak si myslím,
že to sú dve nahé telá maľujúce umenie tak prirodzene?
nemyslime
zatváram oči a vidím ruky, vejú vo vetre
klepeš sa chladom a či vzrušením? obomi?
toto ti spôsobujem, naozaj?
voda padá, klope na okná, nevpúšťame ju dovnútra
nezvaný hosť
zohrievame sa, prsty sa prepletajú, lozia jeden cez druhý
na to, že sme kamaráti, je v tom až príliš veľa romantiky
či nie? nevadí mi to, ba naopak, vychutnávam si ťa, hrám sa s tebou - až si uvedomím, že nechcem  prestať
mliečne sklá zrýchlený dychy a ty musíš zoškrabávať hmlu z okien. aj tak máš zastretý zrak
pusa na kútik pier, prihrávam ti ju späť
usmievaš sa pri tom tak.... neskutočne
a predsa v tom nemajú byť city, prečo? však sa na nás pozri
pozri sa ako to vyzerá
a odpovedz si úprimne

nedeľa 11. marca 2018

abnormálne veci.

v poslednej dobe píšem sračky. fakt. hrám sa na veľkého umelca s klišé rýmami a sentimentálnymi témami (ejha). dneska mi otec povedal, že nejem, pretože žijem z lásky. haha. k sebe akurát tak. nie je koho. ľúbiť. takým spôsobom. možno by som to potrebovala. lásku.
a pritom sedím na pive (abnormalita č.1) s chlapom, ktorý ma priťahuje viac než všetci predtým dohromady (abnormalita č.2), opätujem mu jeho dvojzmysly (abnormalita č.3) a vôbec o nič sa nestarám (abnormalita č.4). zmampičistovela som. úplne. neviem kedy sa to stalo, ako sa to stalo, prečo sa to stalo, ale stalo.
obdobie, v ktorom sa momentálne nachádzam, je veľmi zvláštne. za dva dni píšem písomné maturity, hoci mám ešte rok a pol strednej pred sebou (bilingválne gymnázium), čoraz častejšie a viac trávim čas s už spomínaným neasociálnym asociálom - ten chlap je chodiaci paradox, začína mi byť všetko, čo sa môjho vzdelania týka, jedno vo veľmi nevhodnej dobe a tak nejak som stratená a nájdená zároveň...
asi ma tým paradoxom nakazil.
ach nech je už streda, potrebujem tú pičovinu mať za sebou.

streda 28. februára 2018

siedma.

otváram fľašu,
bez nej som plná strachu,
povzbudzujem tvoje ruky,
keď zlievajú sa mi zvuky.
stále si nie som istá, či robím správne,
ale myslím na to neprestajne
a snáď to teraz už tak nenecháme?
prinášaš mi nebo,
preto chcem byť s tebou,
cítim sa teraz živo,
aj keď mi potom možno bude clivo,
načo myslieť na koniec
od začiatku hneď?
zo sračiek si ma vytiahol,
vtedy nastal veľký zlom,
keď som ťa spoznala,
po pár dňoch sa ti ozvala.
tri nečisté mesiace,
mňa tak veľmi kaziace,
ale toľko som s tebou prežila
a konečne nemám pocit, že prežívam,
nič dobre predsa nekončí,
tak prečo všetko okolo mňa skučí,
že čo robím je nesprávne,
keď ja to chcem a cítim sa fajn hlavne?

piatok 23. februára 2018

šiesta.

osobným diablom si sa stal,
dotyky na tele aj duši si zanechal.
a hoci som najprv nechcela,
odrazu som bola tvoja celá,
ani si o tom netušil.

za zarosenými oknami
realita sa prelínala so snami,
tvoje prsty na mne tancovali,
všetky myšlienky von z mojej hlavy hnali
veľmi úspešne.

nie, nikdy som tak nikoho nemala,
nie, nikdy predtým som na tej hranici nestála,
nie, nikdy som nebalansovala na kraji vášne,
nie, nikdy som viac netúžila, nech svetlo zhasne
ako vtedy tam.

chcela som sa len cítiť živo,
tvoje telo mi na to poslúžilo,
no nielen ten dotyk stý,
ale aj ty samotný
si ma dostal, kde som chcela byť.

och, som veľmi dobrá herečka
a dúfam, že sa ti teraz často čká,
pretože myslím na tie nekonečné minúty,
ktoré leteli vtedy nocou plnej hmly
akoby boli len sekundy.

štvrtok 22. februára 2018

vážne ma to mrzí.

horký biely čaj v najväčšej šálke, akú doma mám. obľúbila som si horké veci. aj kávu si cukrím čoraz menej. zakaždým nakoniec prídu tie trpké dozvuky, dojazdy, konce. už prestávam písať o nápojoch. a ja som vždy bola taká, že som si kazila radosť od začiatku mysliac na koniec. najmä pri ľuďoch.
s t o p. prestala som to robiť. takmer nič v dnešnej dobe nevydrží príliš dlho, buďme realisti. konzumná spoločnosť tvorí rovnako kvalitné vzťahy. máloktoré vydržia. ženieme sa neustále za novými vecami, za novým, lepším životom. čo ak je riešením jednoducho len spomaliť? klišé, však?
dlho sa zubami nechtami držím starého, dlhoročného vzťahu, nechcem si priznať, že čosi sa mohlo zmeniť, že už nie sme tam, kde sme bývali. nikto si to nechce pripustiť. je to už len o zvyku, predstierame, že všetko je ako má byť alebo to vážne nevidíš? som iná. aj ty si. niečo zanikne úplne prirodzene, rovnako ako to začalo. oveľa viac spomienok si tvorím teraz s inými ľuďmi. nie s tebou. riešime banality, nedokážeme sa dostať ku koreňu veci narovinu. a tak sa stále ďalej a ďalej tvárime, že je všetko okej, hoci nie je. už dlhšie nie. a áno, mrzí ma to, áno, je mi smutno, ale . . .

streda 21. februára 2018

nadýchni sa a zažeň strach.

nemôžem od niekoho, komu sa poddávam, ponúkam svoje telo, čakať, aby miloval aj moju dušu. nemôžem od niekoho, kto mal v posteli xy ženských, čakať, že ja budem tou výnimočnou. nemôžem si byť istá ničím. je neznámou vodou, v ktorej sa raz utopím. a predsa ma tá ľadová modrá tak láka. ťahá. nedokážem si pomôcť. neviem. nechcem. neodmietam. nechávam sa strhávať prúdom, ktorý ma rozbesnene unáša preč. strháva hlbšie a hlbšie až kým nie je cesty späť. veľmi dobre vie čo robí a čoho je schopný a neskrýva to, vôbec nie. pýta sa, zaujíma, no aj tak si cieľavedome ide za svojím. prečo by som nemala podľahnúť, ak po tom tak túžim? 
modrooký diabol. na modrom drakovi. modrá je moja najobľúbenejšia farba. neasociálny asociál. chodiaci paradox, valhalla - nebo, smrť, nádej, vášeň, túžba, chtíč chtíč chtíč. čierna svetlovlasá ovca rodiny. cigarety káva víno. umenie nahých tiel. milujem ľudské telá, krivky, to, ako dokonalo sme poskladaní. tri mesiace, tri špinavé mesiace, tri skazené nečisté, no zároveň tak oslobodzujúce. náruč a zarosené okná, mliečne sklá, dych bijúce srdce hruď a tie ruky sakra tie ruky. neschladí ma nikto a nič nejde to. temné nebo a potom zrazu na stotiny sekúnd ožiarené, zas a znova, výbuchy, svetlo a tma, kosáčik, tenký, tenučký, sivá guľa, ticho mäkko teplo príjemne. minúty striedajúce minúty bez pojmu o skutočnom čase slovo nádych výdych slovo nádych a . . . .
// nedokážem písať o ničom inom. 

sobota 17. februára 2018

majte ma radi.

sranda, ako dokáže človek prehodnotiť svoje - dovtedy skalopevné? - názory, zásady... za niekoľko týždňov na základe osobnej skúsenosti, ktorú nikdy predtým nezažil. asi to nedáva zmysel. myslíte si, že toto nikdy nespravíte a zrazu ste tam a robíte to. och áno, ľudia sa menia, no ich podstata, to gro, zostáva stále rovnaké.
racio sem, racio tam, dopekla aj s raciom.
možno by tých pár ľudí, ktorí ma naozaj poznajú, povedalo, že ma nespoznáva. že toto nie som ja. ale čo ak práve toto je moje reálne ja? čo ak som len potrebovala niekoho, kto by ma nakopol? čo ak proste mám obdobie, kedy chcem žiť pre moment - a nie, nehovorím o bežnej predstave mladého človeka užívajúceho si život (i keď?) - a nezamýšľať sa donekonečna o následkoch a príčinách a či to budem ľutovať alebo nie a či je to dobré alebo nie?
predsa ak to chcem v danom momente, tak by som si to potom nemala nikdy vyčítať. nech ide o čokoľvek.
zvádzam najväčší vnútorný boj, aký som kedy zvádzala, r o z p o l t e n o s ť
tak dlho ma unavovala nepriamosť ľudí, až dokým neprišiel niekto, kto je viac než priamy. otvorený. úprimný. bez zábran. automaticky je považovaný za humusáka. hlupáka. len preto, že vysloví nahlas veci, nad ktorými všetci ostatní rozmýšľajú. je z tých, ktorí si to môžu dovoliť a sú si toho vedomí a možno to využívajú, no a čo?
je v tom čaro. cítim sa čarovne. život je čarovný. aj skrz tú temnotu bežných dní dopadajú kúzla.
hneváme sa na svet a rozmýšľame, či sa s tým dá niekedy prestať. znovu sa potvrdzuje, že generalizované pravdy neexistujú.
a aj tak si o tebe budú myslieť že si jebnutá a on bude kokot.

piatok 2. februára 2018

nebudem jednonočnou.

ako sa povie múze v mužskom rode? ty si mi ňou. sú ti venované stovky slov, kresby, oceány myšlienok. si ako vlna, prichádzaš návalovo, opieraš sa o mňa a ja
padám
padám
padám
a viem, že ma raz dostaneš hore, vyššie, najvyššie ako to len pôjde.
si mojím osobným diablom, hriešnou myšlienkou, temným pokušením.
žiadostivosť, jej pachuť mi vonia čoraz viac.
cítim sa pri tebe živo, živšie ako pri hocikom inom. necítila som to dlho.
koľká pravda, že ako rovnako nečakane ľudia odchádzajú, tak veľmi nečakane aj prichádzajú. objavil si sa tu vo veľmi zvláštnom čase a vytiahol ma zo sračiek mojej mysle.
(dostal do ešte väčších)
čo bude potom, keď sa to stane?
podlieham ti, nepredstaviteľné sa stáva reálenjším než kedykoľvek predtým.
slová slová slová prestávajú byť slovami a menia sa na činy a začínam byť
p r e č . . .

štvrtok 1. februára 2018

čierno čierna s občasnou černejšou.

studený večerný vzduch a obláčiky pary po každom výdychu.
dym, na ktorý si pomaly zvykám, no i tak ti vynadám, keď mi ho fúkneš priamo do tváre. provokačne. aj tvoje slová sú také. provokačné.
zakazujem ti sa na mňa pozerať tým spôsobom. ne rob. zaspala by som na tej sedačke, keby som tam ostala. teplo, mäkko, príjemne. 
nekonečný deficit spánku a nepomáha mi už akosi ani ten kofeín. mám závislosť. a to som sa jej chcela vyhnúť. vlastne ich je viac. čo človek vlastne môže označiť za drogu? ak je to čosi, bez čoho by som pociťovala negatívne zmeny nálad, isté formy abstinenčných príznakov, tak tých drog mám veľa. dávam im moc nad sebou. 
sranda, že až teraz mám chuť čítať povinnú literatúru, ktorú som mala mať prečítanú x rokov dozadu, v prvých ročníkoch na strednej. žeby dospievam, hah? v žiadnej polici neviem nájsť saulínkinho childisha, ale uspokojujem sa aj s bítnikmi, neuveriteľné, že ma začína ťahať aj k poézií. nuž... 
v autobuse som po polroku stretla cristalla a za tých desať minút som načerpala toľko kľudu a pokoja ako dávno z nikoho nie. potešilo ma to, s niekým spojenia jednoducho nemiznú. 
neverím na náhody. 
a som naivná. a zároveň realista. nemám peniaze, poväčšinou som šťastná a život je popiči, občas si poplačem  a potom je znovu fajn.
asi to tak má byť.

nedeľa 28. januára 2018

neovládnuteľné.

nikdy som takéto pocity nezažívala. zviera ma túžba.
túžba tak silná, že neviem, čo so sebou.
túžba po tebe.
hltám ťa pohľadom a som rada, že ľudia navôkol nedokážu čítať myšlienky, pretože tie moje sú všetko len nie čisté. prebúdzaš vo mne osobnosť, ktorej sa nikdy predtým nepodarilo predrať na povrch. hoci tvrdíš, že nechceš, namotávaš ma. a ja sa nechávam. dovoľujem ti to. som si toho plne vedomá.
končeky prstov tancujúce po pokožke v šialenom rytme. vpíjajúce sa oči. 
slová, pri ktorých nedokážem ostať chladná, znejú spoza tvojho úsmevu. provokačné.
baví ťa to? aj mňa.
prestávam sa červenať, prihrávam ti ich späť v podobnom duchu.
raz budeme spolu horieť v pekle a ešte si to aj užijeme.

nespoznávam sa, no neprekáža mi to. neviem si pomôcť. nechcem. lákaš ma spoznávať nepoznané zákutia a ja sa raz podvolím. viem to. príde to.

čo si to so mnou spravil a ako je možné, že sa ti to podarilo tak ľahko?

pondelok 22. januára 2018

piata.

pozerala som sa na teba,
akoby si bol jediný na svete,
ako keď v tme tápete
a zrazu svetlo vám do očí zažiari.

prosím, ty sa len smej,
nechcem na tvojej tvári vidieť hnev,
si oheň, horíš nespútane,
každý, kto sa ťa dotkne,
bez popálenia neostane.

nedokážem sa od teba držať ďalej,
tak mi už ten pohár vína nalej
a sleduj, čo sa stane.
nechcem sa viac ovládať,
ale pokožky tvojej sa dotýkať,
konečne prestať rozmýšľať
a len tak, ako túžim konať.

sobota 20. januára 2018

prečo nespíš?

je sobota, päť hodín ráno a ja nespím. ktovie, čím to je. diabol nikdy nespí. ani som nikde nebola, keďže chorôbka ma sklátila na posteľ a nespavosť ma momentálne netrápi. nespia len zamilovaní alebo osamelí. neasociálny asociál mi nahráva zvukovky z klubu, milé, že si na mňa v tom stave spomenul.

neviem kresliť ľudí a hnevá ma to. neustále trénujem, no výsledok sa nikdy dostatočne nepodobá originálu. možno to je práve jedna z vecí, ktoré nikdy nebudem vedieť tak dobre, aby som bola spokojná.

od stredy som zavretá doma, ležím v posteli a dokopy nič nerobím. prvé dni som vždy rada, že môžem vypnúť, ale postupne ma to prestáva baviť a teraz ma žerú mrle, najradšej by som sa v tomto momente obliekla a šla sa niekam prejsť, pretože noc a zima, tma a sneh, nikto nikde. mám to rada. to aj teba.

streda 17. januára 2018

štvrtá.

túžba, spaľujúca,
taká horúca,
že bolí.

ty, vyfukujúc dym,
chcela som byť ním.

videl si ten pohľad.
uprene som sledovala
tvoje oči ako ľad,
ktoré si vzápätí
uprel na mňa
a ja som sa roztrieštila.

// sakra som na tom zle. však sa pozrite. predvčerom som sľúbila kamarátstvo a dnes vypisujem zúfalé básničky. moje prvé ja nad tým druhým znechutene krúti hlavou. presne tým pri ňom som. schizofrenikom. neviem si pomôcť a takto len rútim samú seba do záhuby. sladká to bude smrť.

nemám to rada, keď vonku napadne sneh a primrzne a namiesto toho, aby som si mohla užívať ten vŕzgajúci zvuk spod topánok na nekonečných večerných prechádzkach, ležím chorá v posteli. aspoň znovu píšem. už mi to začalo chýbať. a hoci tie slová podľa mojej zdravej sebakritiky stoja za veľké h, aj tak som rada.

tretia.

len objím ma,
keď navôkol pláva tma
na nič nemysli,
pretože keď začneš,
dochádza nám kyslík.

niekedy premýšľanie zabíja,
je ako lavína,
strhne so sebou všetko škaredé,
ale i pekné,
čo práve začína.

topím sa.
hoc je to krása,
umieram
a letím,
neviem kam.

si pokušenie,
v mojej hlave
tvoj hlas neustále znie.
no čo ak len klame?

utorok 9. januára 2018

nepoznáš ma.

ako môžeš mať rád niekoho, koho ešte poriadne nepoznáš? vytvoríš si v hlave predstavu človeka, ktorú máš rád a on hovorí a koná tak, že sa k tej predstave približuje alebo sa s ňou až stotožňuje.

mám osemnásť a pol roka a mám chuť do vecí skákať po hlave. nerozmýšľať. alebo len minimálne. zamilovávať sa s vedomím, že to vôbec nemusí mať žiarivú a najmä trvajúcu budúcnosť. robiť hlúposti. riadiť sa pocitmi  a nie hlavou. sakra. nedám si povedať. poradiť. vypočujem si, no aj tak spravím po svojom. 

rozhovory bez zábran. delikatesy, o ktorých sa bežne nehovorí, ale dobre vieme, že o nich rozmýšľame.

mladosť pochabosť naivnosť hlúposť. každý si tým prejde, nie? nemala by som mať žiadne výčitky svedomia.

pastva pre oči. niektorí ľudia sú jednoducho umenie. pozeráte sa na nich a nemáte chuť odvrátiť zrak. a potom príde na charakter a zistíte, že aj ten vám je podozrivo známy. aha, však ty si skoro ja. 

je to neistota. bude to neistota. takí ako ty neprinášajú istotu. možno sa mýlim, ale nemyslím si. avšak čo je to teraz platné. dovolila som to. sama sebe. dovolila som si začať v tebe hľadať čosi, čo sa mi pri iných nepodarilo nájsť. zamotala som sa. nemám chuť písať o ničom inom. sakra. sakra. nemyslím si, že sa tu v blízkom čase objavia plnohodnotnejšie zhluky slov.