streda 6. decembra 2017

ty sa len smej, prosím.

zabudla som zdieľať myšlienky a život na internete, akosi odrazu nemám takú potrebu. papierový denník je jeden z tých, ktorí si ochotne kedykoľvek vypočujú moje náreky a potešenia, moje chaotické zmýšľanie nie je vhodné akejkoľvek publikácie. nemrzí ma to, hoci blog zapadá prachom, ale v skutočnosti sa tohto tu nechcem vzdať. príliš veľa mojich slov tu našlo útočisko. ja len tak... nezmizla som. existujem a žijem.

smejem sa. v posledných dňoch akosi častejšie. zaspávam s úsmevom a drží ma nádej. že konečne príde niečo, čo som potrebovala. tak dlho. nemôžem uveriť, aké pocity sa znovu objavujú v mojej duši. tele. vo mne. vyžarujú von. svietia. čo ak zhasnú? nedýcham. srdce bije príliš rýchlo. príliš veľa sa smejem. príliš veľa bočím pohľadom, príliš dlho nemôžem spustiť pohľad.

ľudia sú nádherní, keď sa úprimne smejú. drobnučké vrásky okolo očí a jamky na lícach. dym sa plazí naokolo a vpíja sa i do mňa. nemám ho rada, ale nebránim sa mu. všetko je v poriadku. akoby aj nemohlo byť? prítmie a útulnosť. málo ľudí, no nie príliš málo. škorica a horká chuť kávy. prvýkrát som si ju vôbec nepocukrila. zabudla som. chcem to znova a znova. príjemná spoločnosť. príjemná na pohľad aj na rozhovor.

studený vzduch, ktorý ma ovalí v momente, ako doň vkročím. prečistí hlavu. odrazu mám v nej ešte menej ako predtým. prázdnota. túžim sa dotýkať ľudskej pokožky. zohriať si studené ruky. nechať sa uniesť. kdekoľvek. šla by som. v tom momente áno. a teraz zas.

1 komentár: