sobota 30. decembra 2017

rozpoltenosť.

moja osobnosť sa rozdvojuje. jedna časť chce totálny opak ako tá druhá. jedna uvažuje racionálne, nad druhou prevládajú pocity. jedna chce konať s chladnou hlavou, druhá sa necháva spaľovať ohňom, ktorý jej plápolá okolo nôh. vedie to len k ničeniu samej seba. vnútorná nerozhodnosť, ktorá z nich dvoch má vládnuť tentokrát. jedna dobre vie, že by sa mohla činom vrhnúť do bezodnej rokliny, druhá túži zistiť, čo je na jej dne.

ľutuješ len to, čo nespravíš. neskúsiš. nevyužiješ príležitosť. v tomto prípade má rozhodnúť mozog, spamätaj sa, dobre vieš, že by to nebolo okej. ale čo ak si potom budeš trieskať hlavu o stenu, že si neskúsila? a dobre vieš, že raz budeš. áno, zvyčajne to tak je, ale presne teraz je čas na výnimku, rozmýšľaj dievča, vieš, že to je blbosť. je to len raz. teraz. tu. čo ak potom ďalšia šanca nepríde? nie je to predsa tak esenciálne. videla si sa, aká si bola pár dní dozadu. nie je to dobrý nápad. ani náhodou. príliš riešiš. veď sa uvoľni. nerozmýšľaj. ale áno, práveže sa zamysli. toto nie si ty. a čo ak v skutočnosti si práve toto ty? čo ak to chceš byť ty?  však už si sa rozhodla! prečo nad tým neustále uvažuješ? štveš akurát samú proti sebe. nechaj to už tak. dosť.

pondelok 25. decembra 2017

je to okej?

v skutočnosti som pravdepodobne iná, ako si myslia. nepatrím do ich sveta. nemám partiu, nemám najbližších kamarátov, ktorí by sa spolu bavili navzájom, s ktorými by som chodila na párty, piť, sfajčievať sa. nepôjdem medzi množstvo cudzích ľudí,  keď mám pocit, že by som sa tam cítila nekomfortne. mám strach zo spoznávania nových ľudí, nie som v tom dobrá. neotáčajú sa za mnou, som šedá myš, nepredvádzam sa, nemám rada nachádzať sa v centre pozornosti. neprekáža mi byť sama. nemám chuť skákať do vecí po hlave. príliš riešim, príliš premýšľam. nie som úplne spontánna, nedokážem to. nie som tá, ktorú pozývajú piť na bar, ktorú volajú tancovať, za ktorou sa otočia. nie som tá, ktorá sa uvoľní hneď, ako si podá ruku s niekým novým. nie som tá, ktorá riskuje len preto, aby mala zážitok. nie som tá, ktorá schytí prvú príležitosť, ktorá sa jej naskytne. nie som tá, ktorá nemá problém okamžite zapadnúť. som tichá, som hanblivá, v novej spoločnosti sedím a smejem sa na vtipoch ostatných, ale priamo príliš do rozhovoru neprispejem. nevadí mi ticho, bývam sentimentálna, mám rada jedno klišé za druhým. lepšie mi to ide so slovami na papieri ako s tými hovorenými. niekedy až príliš jasno dávam najavo svoje pocity a niekedy ich skrývam oveľa dlhšie, než je vhodné. ak vám to vadí alebo príde divné, nebavte sa so mnou a kašlite na to rovno teraz. som už raz taká a viem, že možno o veľa prichádzam a neužívam si život najviac, ako to len  ide, ale čo narobím? zmením samú seba od základov? naozaj je to správne? alebo je v poriadku ostať takouto?

piatok 22. decembra 2017

nezhor, dievča.

skrehnuté ruky, klepanie, chlad a horúčava zároveň. ako veľmi milujem zimné obdobie, kedy sa zo mňa občas stáva permanentne smrkajúca kreatúra prskajúca baktérie všade navôkol. tento rok akurát na sviatky? paráda. čo viac si priať. ....neasociálneho asociála pod stromček. hm. (počnúc týmito slovami článok pôjde dolu vodou). mám pocit, že znova dýcham. že znova padám a chcem padať. že znova žijem svoje dni inak. nebaví ma myslieť, nechávam sa strhnúť prúdom emócií, ktoré produkujem, racio nechávam za sebou. nechcem opakovať svoje chyby a od začiatku myslieť na koniec. bola som ním pozvaná na silvestrovskú chatu, ale akosi neviem, či je to najlepší nápad, vzhľadom k tomu, že si viem predstaviť, ako by to skončilo. ja plus alkohol rovná sa minimálne zábrany. vo všetkých ohľadoch. rozumieme si a máme až príliš rovnaké sny. názory. pohľad na svet. ľudstvo. možno sa pohrávam s ohňom. alebo oheň so mnou. možno sa spálim ani nebudem vedieť ako. teraz je to už jedno. plamienok sa mihotá a nikto ho neplánuje uhasiť. rovnako ako ten vedľa mňa. nedávno tu boli tri. mám cintorín v izbe. sviečky sú neodmysliteľná časť zimy a som schopná na ne utratiť zbytočné množstvo peňazí (ktoré nemám, som totálne broke yay vianoce). snáď zo mňa neostanú uhlíky.

streda 6. decembra 2017

ty sa len smej, prosím.

zabudla som zdieľať myšlienky a život na internete, akosi odrazu nemám takú potrebu. papierový denník je jeden z tých, ktorí si ochotne kedykoľvek vypočujú moje náreky a potešenia, moje chaotické zmýšľanie nie je vhodné akejkoľvek publikácie. nemrzí ma to, hoci blog zapadá prachom, ale v skutočnosti sa tohto tu nechcem vzdať. príliš veľa mojich slov tu našlo útočisko. ja len tak... nezmizla som. existujem a žijem.

smejem sa. v posledných dňoch akosi častejšie. zaspávam s úsmevom a drží ma nádej. že konečne príde niečo, čo som potrebovala. tak dlho. nemôžem uveriť, aké pocity sa znovu objavujú v mojej duši. tele. vo mne. vyžarujú von. svietia. čo ak zhasnú? nedýcham. srdce bije príliš rýchlo. príliš veľa sa smejem. príliš veľa bočím pohľadom, príliš dlho nemôžem spustiť pohľad.

ľudia sú nádherní, keď sa úprimne smejú. drobnučké vrásky okolo očí a jamky na lícach. dym sa plazí naokolo a vpíja sa i do mňa. nemám ho rada, ale nebránim sa mu. všetko je v poriadku. akoby aj nemohlo byť? prítmie a útulnosť. málo ľudí, no nie príliš málo. škorica a horká chuť kávy. prvýkrát som si ju vôbec nepocukrila. zabudla som. chcem to znova a znova. príjemná spoločnosť. príjemná na pohľad aj na rozhovor.

studený vzduch, ktorý ma ovalí v momente, ako doň vkročím. prečistí hlavu. odrazu mám v nej ešte menej ako predtým. prázdnota. túžim sa dotýkať ľudskej pokožky. zohriať si studené ruky. nechať sa uniesť. kdekoľvek. šla by som. v tom momente áno. a teraz zas.