žij a miluj.

le gen da ry. dlho som nezažila taký zaujímavý piatok ako bol ten včerajší. z plánovaného dvojdecka vzniklo čosi úplne iné, aj keď alko nebolo hlavný bod programu, no nejak tam zapadlo.. dozvedeli sme sa, že naša milovaná (bez irónie) triedna, ktorá odišla učiť do francúzska a opustila nás, sa vrátila na deň na stužkovú maturantov, a tak sme za ňou šli, troška pod parou, no to vtedy nikto neriešil. so spolužiačkami sme polemizovali, ako sa nám bude zle takto o rok počúvať jej príhovor, slzička ukápne z nejedného oka. vyobjímali sme sa, porozprávali a ja s fotografkou sme sa vydali nazad do mesta.

vyhladli sme, a tak sme rozmýšľali kde skočíme, keďže bol sviatok a obľúbené podniky akosi pozatvárané. šli sme okolo kebabu, odrazu som  zastala a snažila sa spomenúť, či tam majú hranolky. ani za nič mi tá informácia nechcela prísť na rozum, a tak som nakúkala spoza sklenených dverí, ktoré samozrejme nie sú priesvitné. turkov odtiaľ už poznáme a robí tam kamarátka, začali na nás kričať a vatan aj búchal o okno varechou. celkom trapas, keď sme  sa pohli ďalej, lebo hranolky som na ponuke nejak nevidela. o pár minút mi prišla správa od spolužiaka, ktorý tam bol s kuriatkom, jeho kamošom a zároveň kamarátom  môjho čosi-ako-bývalého brčkavého. trapas vzrástol na úplne inú úroveň, vôbec som si nevšimla, že to boli oni, hoci periférnym videním som zaregistrovala sediacu partiu. nevadí.

v našom podniku číslo dva bolo narvaté, tak sme sa odhodlali vrátiť do kebabu. spomínaní chlapci tam už neboli, našťastie. vatan bol vysmiaty, že aké sme zlaté. či sa s ním neodfotíme. pri vchode majú na stene vyvolané náhodné fotky, že priložia našu. kto by odmietol? v galérií mám asi dvadsať fotiek  s turkom, fotografkou a kamarátkou. hranolky mali, dokonca brutálne lacné. žalúdok priadol spokojnosťou. fotografka ma už súrila, aby sme šli, ešte sa chcela ísť pozrieť na inú stužkovú na chvíľu pozdraviť nejakých kamarátov.

vyšli sme von na námestie a v tom na nás začali kričať nejakí traja chlapci, nech sa ideme napiť, že majú morgena. pripitá fotografka ma k nim zatiahla a ja som porušila svoju zásadu nebrať od úplne neznámych ľudí čokoľvek. jeden z nich, značne horšie na tom ako zvyšní dvaja, nám už poodával fľašu s colou, a tak som moju predošlú vodku a dvojdecko vareného  zapila rumom, absolútne mi nezišlo v tej chvíli na um, že začínam dosť miešať. žalúdok nesklamal, fľaša putovala dokolečka ešte raz, tretí som už odmietla, že by sme mali ísť. chalani vyzerali byť v pohode, nechali kontakt, že sa môžme ozvať, ak chceme, lebo sme zlaté.

na stužkovej sme sa kvôli nim dlho nezdržali, ale  aj tak mi zdvihla tlak osoba, ktorú som spomínala pár článkov dozadu ako niekoho, kto na mňa bezdôvodne vybieha. odišli sme. neodpustila som si hlasnú poznámku "radšej ideme, pretože s niektorými nemáme dobré vzťahy". nevadí. písala som cristallovi, či mu z minulého roku ešte ostali oznamká. áno. donesie mi. jej. aspoň od niekoho z tej triedy budem mať, keď už nie od brčkavého. hm.

na bus sme šli cez mesto, kde sme narazili znova na tú trojku, chalan nás ešte presviedčal, nech sa ponúkneme, ale to už sme nechceli. netrebalo.

keď som nastupovala do autobusu, cítila som sa šťastne. fakt moc. nielen kvôli promile v krvi. celkovo. ako dávno nie. takéto dni mám rada. keď sa cítim.. živo.

keď neviem čo so sebou, tak...

znova ma chytajú zvláštne nálady. zlé nálady. spomeniem si na všetko, čo ľutujem, že som nespravila alebo spravila zle a ocitnem sa v bode, v ktorom človek nechce byť. nechcem zaťažovať vykecávaním sa svoje okolie. aj tak ide o rovnaké veci stále dookola. namiesto toho som si našla spôsob, ktorým si zlepšujem náladu. sama sebe. hocikedy.

veci, ktoré mi  za poslednú dobu spravili radosť:

• denník na päť rokov. darček. ku každému dňu v roku prislúcha jedna otázka, na ktorú mám odpovedať. celkovo päťkrát, počas piatich rokov. vyrobené pre mňa osobne. naozaj.
• varený ríbezlák na trhoch. zohrial. vyčaril úsmev na tvári. chutil. otvoril ústa. zahnal chmáry.
• vyvlečenie sa z rečníckeho prejavu v škole. rečníctvo nie je moja šálka kávy, ani náhodou. nech akokoľvek veľmi chcem byť v poriadku, keď sa postavím pred akúkoľvek skupinu ľudí, nezvládam to. jednoducho trémistka.
• s predošlým bodom súvisí prejav jedného spolužiaka, akoby na našu stužkovú. skoro ma rozplakal. vážne. už len rok. stredná mi bude chýbať a viem, že  by som sa nemala, ale cítim sa staro. ide to akosi príliš rýchlo. (moja radosť spočíva v tom, aký dobrý kolektív sme).
• a s ríbezľovým vínom súvisí môj úspech v prehovorení spolužiačky, aby sa uliala z poslednej hodiny a šli sme spolu na trhy. 
• menej sa stresujem kvôli škole. neočákavam také výsledky, aké som od seba očakávala v predošlé roky a to mi odoberá hromadu nervov, na úkor o čosi slabších výsledkov. čo už.
• šampanské. darček. prekvapenie.
• pistácie. veľa pistácií. milujem ich. a tiež nachos. 
• rozhovory s Cristallom (spomínala som ho tu ako niekoho, kto mi dal úplne iný pohľad na svet a tak nejak dosť ovplyvnil moje zmýšľanie).
• návštevy Červenovlásky. je fajn mať kamarátku, ktorá býva dve ulice od mojej školy a nejak chodí na výšku, ale nechodí.
• Talian (platonická láska z predošlých článkov). už len tým, že je. a že konečne pri niekom nemám priveľké očakávania.
• čína na obed. milujem ázijské jedlá.
• bližší vzťah so Sestrou. 
• obnovené členstvo v knižnici. váhala som, či sa oplatí, ale musím čítať. musím a chcem.
• veľa kávy. a spríjemňovanie si učenia sa v kaviarňach. povaľačstvo.
• kino a thor. hoci nemám moc rada marvelovské filmy, tento ma bavil. 
• oznamko od kamaráta, ktorému neviem momentálne vymyslieť prezývku. dizajn - pulp fiction a vyzerá to úžasne!
• pozvanie na oslavu osemnástky s fajn partiou ľudí. a zháňanie najlacnejšie jagra. chudobní študenti. 
• nesmrteľná hudba. 

je to len fáza. alebo?

poznávací znak bližšieho vzťahu akéhokoľvek charakteru? hádky. je to v pohode? áno, pokiaľ sa posúvate vpred. pokiaľ sú podané spôsobom, ktorý toho druhého nedoženie k slzám a vnútru roztrieštenému na trilión kúskov. vyhýbať sa im? načo. nahromadené napätie a nespokojnosť treba vypustiť von. dusením pocitov a myšlienok v sebe sa nič nevyrieši. len to vypukne v nevhodný čas a ešte horšie.

moje preferencie sa akosi zmenili. oveľa častejšie mám chuť ostať zahrabaná doma v posteli a oddychovať, čítať, písať, jednoducho byť sama. oveľa menej často mám chuť sa socializovať, voziť sa vlakmi len tak, byť s ľuďmi. neviem, či to je obdobie, či má moje svedomie prestávku od výčitiek, prečo sa nesocializujem. alebo som sa zmenila celkovo? nálady alebo nové ja? takáto som bola asi pred tromi, štyrmi rokmi a následne som nechápala, ako som tak mohla žiť. nezažívať nové veci. v podstate prežívať, ale v komforte. nevychádzať z mojej bezpečnej zóny. neriskovať.

trochu ma to desí... prečo? pretože spoločnosť to tak má zaužívané? pretože väčšina mojich rovesníkov taká nie je, pretože väčšine to príde ako premrhaný čas? a čo ak to tak je? neviem. neviem. neviem. neviem. neviem. neviem. neviem. isto len fáza.

asi by som sa mala riadiť len mojimi momentálnymi náladami a veľmi neriešiť do hĺbky dôvody a následky. aj tak sú moje hormóny v nerovnovážnom stave, nielen myseľ, aj telo je rozhádzané. niežeby som úplne verila v "nový rok, nový začiatok", no nikdy som asi nechcela viac, aby sa rok skončil. možno sa konečne upracem.