otváram nový článok a zrazu všetky slová, ktoré som doteraz mala na jazyku (alebo končekoch prstov?), sa vyparili. vôbec nie neobvyklý jav, no i tak mám potrebu niečo pozliepať. v poslednej dobe som do reálneho papierového denníka písala moje citové výlevy skôr vo forme básní, nejak mi rýmy padali na papier jednoduchšie ako inokedy, ale aj tak nemám pocit, že sú hodné zverejnenia. pravdupovediac sa za moju poéziu stále hanbím, mám v sebe akýsi blok spôsobený názorom, že básnici sú umelci a ja sa neodvážim svoju tvorbu nazývať umením. ak niekto niekedy objaví tie pozliepané slová a verše, môže si to prečítať jedine ak bude moje telo mŕtve. až vtedy to môže uzrieť svet.
začínam prehodnocovať svoje hodnoty. až príliš radikálne. som vďačná, že som našla cestu k človeku, ktorý mi istým spôsobom otvára oči, má na mňa oveľa väčší vplyv, ako si myslí. neviem, prečo som mu dovolila takto sa ku mne dostať a až tak veľmi mnou hýbať. bavili sme sa o náboženstve, bavili sme sa o dobre a zle a o tom, kto môže určovať kvality a normy, bavili sme sa o smrti, bavili sme sa o láske, bavili sme sa o vplyve spoločnosti na jednotlivca, bavili sme sa o každodenných maličkostiach a mnohých kontroverznostiach. hoci ten kamarát takmer vôbec nie je ukážkovým príkladom dobrého a rozumného človeka z pohľadu spoločnosti, mne jeho názory a myšlienky dali za posledných niekoľko mesiacov oveľa viac ako kohokoľvek iného. nútil ma zamyslieť sa nad všetkým, o čom som bola doteraz presvedčená a aj keď som nezmenila svoj pohľad úplne, v niečom ma presvedčil o opakoch. nie naschvál, nie nasilu. akosi mám odrazu potrebu hovoriť presne takýmto ľuďom, ako veľmi si vážim, že ich v živote mám, až je to zvláštne. jednoducho som vďačná za niečo viac ako otázky typu "ako sa máš a čo je nové". smalltalks mi lezú na nervy ako nikdy a najradšej by som všetok voľný čas venovala práve ľuďom ako je on.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára