sobota 30. decembra 2017

rozpoltenosť.

moja osobnosť sa rozdvojuje. jedna časť chce totálny opak ako tá druhá. jedna uvažuje racionálne, nad druhou prevládajú pocity. jedna chce konať s chladnou hlavou, druhá sa necháva spaľovať ohňom, ktorý jej plápolá okolo nôh. vedie to len k ničeniu samej seba. vnútorná nerozhodnosť, ktorá z nich dvoch má vládnuť tentokrát. jedna dobre vie, že by sa mohla činom vrhnúť do bezodnej rokliny, druhá túži zistiť, čo je na jej dne.

ľutuješ len to, čo nespravíš. neskúsiš. nevyužiješ príležitosť. v tomto prípade má rozhodnúť mozog, spamätaj sa, dobre vieš, že by to nebolo okej. ale čo ak si potom budeš trieskať hlavu o stenu, že si neskúsila? a dobre vieš, že raz budeš. áno, zvyčajne to tak je, ale presne teraz je čas na výnimku, rozmýšľaj dievča, vieš, že to je blbosť. je to len raz. teraz. tu. čo ak potom ďalšia šanca nepríde? nie je to predsa tak esenciálne. videla si sa, aká si bola pár dní dozadu. nie je to dobrý nápad. ani náhodou. príliš riešiš. veď sa uvoľni. nerozmýšľaj. ale áno, práveže sa zamysli. toto nie si ty. a čo ak v skutočnosti si práve toto ty? čo ak to chceš byť ty?  však už si sa rozhodla! prečo nad tým neustále uvažuješ? štveš akurát samú proti sebe. nechaj to už tak. dosť.

pondelok 25. decembra 2017

je to okej?

v skutočnosti som pravdepodobne iná, ako si myslia. nepatrím do ich sveta. nemám partiu, nemám najbližších kamarátov, ktorí by sa spolu bavili navzájom, s ktorými by som chodila na párty, piť, sfajčievať sa. nepôjdem medzi množstvo cudzích ľudí,  keď mám pocit, že by som sa tam cítila nekomfortne. mám strach zo spoznávania nových ľudí, nie som v tom dobrá. neotáčajú sa za mnou, som šedá myš, nepredvádzam sa, nemám rada nachádzať sa v centre pozornosti. neprekáža mi byť sama. nemám chuť skákať do vecí po hlave. príliš riešim, príliš premýšľam. nie som úplne spontánna, nedokážem to. nie som tá, ktorú pozývajú piť na bar, ktorú volajú tancovať, za ktorou sa otočia. nie som tá, ktorá sa uvoľní hneď, ako si podá ruku s niekým novým. nie som tá, ktorá riskuje len preto, aby mala zážitok. nie som tá, ktorá schytí prvú príležitosť, ktorá sa jej naskytne. nie som tá, ktorá nemá problém okamžite zapadnúť. som tichá, som hanblivá, v novej spoločnosti sedím a smejem sa na vtipoch ostatných, ale priamo príliš do rozhovoru neprispejem. nevadí mi ticho, bývam sentimentálna, mám rada jedno klišé za druhým. lepšie mi to ide so slovami na papieri ako s tými hovorenými. niekedy až príliš jasno dávam najavo svoje pocity a niekedy ich skrývam oveľa dlhšie, než je vhodné. ak vám to vadí alebo príde divné, nebavte sa so mnou a kašlite na to rovno teraz. som už raz taká a viem, že možno o veľa prichádzam a neužívam si život najviac, ako to len  ide, ale čo narobím? zmením samú seba od základov? naozaj je to správne? alebo je v poriadku ostať takouto?

piatok 22. decembra 2017

nezhor, dievča.

skrehnuté ruky, klepanie, chlad a horúčava zároveň. ako veľmi milujem zimné obdobie, kedy sa zo mňa občas stáva permanentne smrkajúca kreatúra prskajúca baktérie všade navôkol. tento rok akurát na sviatky? paráda. čo viac si priať. ....neasociálneho asociála pod stromček. hm. (počnúc týmito slovami článok pôjde dolu vodou). mám pocit, že znova dýcham. že znova padám a chcem padať. že znova žijem svoje dni inak. nebaví ma myslieť, nechávam sa strhnúť prúdom emócií, ktoré produkujem, racio nechávam za sebou. nechcem opakovať svoje chyby a od začiatku myslieť na koniec. bola som ním pozvaná na silvestrovskú chatu, ale akosi neviem, či je to najlepší nápad, vzhľadom k tomu, že si viem predstaviť, ako by to skončilo. ja plus alkohol rovná sa minimálne zábrany. vo všetkých ohľadoch. rozumieme si a máme až príliš rovnaké sny. názory. pohľad na svet. ľudstvo. možno sa pohrávam s ohňom. alebo oheň so mnou. možno sa spálim ani nebudem vedieť ako. teraz je to už jedno. plamienok sa mihotá a nikto ho neplánuje uhasiť. rovnako ako ten vedľa mňa. nedávno tu boli tri. mám cintorín v izbe. sviečky sú neodmysliteľná časť zimy a som schopná na ne utratiť zbytočné množstvo peňazí (ktoré nemám, som totálne broke yay vianoce). snáď zo mňa neostanú uhlíky.

streda 6. decembra 2017

ty sa len smej, prosím.

zabudla som zdieľať myšlienky a život na internete, akosi odrazu nemám takú potrebu. papierový denník je jeden z tých, ktorí si ochotne kedykoľvek vypočujú moje náreky a potešenia, moje chaotické zmýšľanie nie je vhodné akejkoľvek publikácie. nemrzí ma to, hoci blog zapadá prachom, ale v skutočnosti sa tohto tu nechcem vzdať. príliš veľa mojich slov tu našlo útočisko. ja len tak... nezmizla som. existujem a žijem.

smejem sa. v posledných dňoch akosi častejšie. zaspávam s úsmevom a drží ma nádej. že konečne príde niečo, čo som potrebovala. tak dlho. nemôžem uveriť, aké pocity sa znovu objavujú v mojej duši. tele. vo mne. vyžarujú von. svietia. čo ak zhasnú? nedýcham. srdce bije príliš rýchlo. príliš veľa sa smejem. príliš veľa bočím pohľadom, príliš dlho nemôžem spustiť pohľad.

ľudia sú nádherní, keď sa úprimne smejú. drobnučké vrásky okolo očí a jamky na lícach. dym sa plazí naokolo a vpíja sa i do mňa. nemám ho rada, ale nebránim sa mu. všetko je v poriadku. akoby aj nemohlo byť? prítmie a útulnosť. málo ľudí, no nie príliš málo. škorica a horká chuť kávy. prvýkrát som si ju vôbec nepocukrila. zabudla som. chcem to znova a znova. príjemná spoločnosť. príjemná na pohľad aj na rozhovor.

studený vzduch, ktorý ma ovalí v momente, ako doň vkročím. prečistí hlavu. odrazu mám v nej ešte menej ako predtým. prázdnota. túžim sa dotýkať ľudskej pokožky. zohriať si studené ruky. nechať sa uniesť. kdekoľvek. šla by som. v tom momente áno. a teraz zas.

sobota 18. novembra 2017

žij a miluj.

le gen da ry. dlho som nezažila taký zaujímavý piatok ako bol ten včerajší. z plánovaného dvojdecka vzniklo čosi úplne iné, aj keď alko nebolo hlavný bod programu, no nejak tam zapadlo.. dozvedeli sme sa, že naša milovaná (bez irónie) triedna, ktorá odišla učiť do francúzska a opustila nás, sa vrátila na deň na stužkovú maturantov, a tak sme za ňou šli, troška pod parou, no to vtedy nikto neriešil. so spolužiačkami sme polemizovali, ako sa nám bude zle takto o rok počúvať jej príhovor, slzička ukápne z nejedného oka. vyobjímali sme sa, porozprávali a ja s fotografkou sme sa vydali nazad do mesta.

vyhladli sme, a tak sme rozmýšľali kde skočíme, keďže bol sviatok a obľúbené podniky akosi pozatvárané. šli sme okolo kebabu, odrazu som  zastala a snažila sa spomenúť, či tam majú hranolky. ani za nič mi tá informácia nechcela prísť na rozum, a tak som nakúkala spoza sklenených dverí, ktoré samozrejme nie sú priesvitné. turkov odtiaľ už poznáme a robí tam kamarátka, začali na nás kričať a vatan aj búchal o okno varechou. celkom trapas, keď sme  sa pohli ďalej, lebo hranolky som na ponuke nejak nevidela. o pár minút mi prišla správa od spolužiaka, ktorý tam bol s kuriatkom, jeho kamošom a zároveň kamarátom  môjho čosi-ako-bývalého brčkavého. trapas vzrástol na úplne inú úroveň, vôbec som si nevšimla, že to boli oni, hoci periférnym videním som zaregistrovala sediacu partiu. nevadí.

v našom podniku číslo dva bolo narvaté, tak sme sa odhodlali vrátiť do kebabu. spomínaní chlapci tam už neboli, našťastie. vatan bol vysmiaty, že aké sme zlaté. či sa s ním neodfotíme. pri vchode majú na stene vyvolané náhodné fotky, že priložia našu. kto by odmietol? v galérií mám asi dvadsať fotiek  s turkom, fotografkou a kamarátkou. hranolky mali, dokonca brutálne lacné. žalúdok priadol spokojnosťou. fotografka ma už súrila, aby sme šli, ešte sa chcela ísť pozrieť na inú stužkovú na chvíľu pozdraviť nejakých kamarátov.

vyšli sme von na námestie a v tom na nás začali kričať nejakí traja chlapci, nech sa ideme napiť, že majú morgena. pripitá fotografka ma k nim zatiahla a ja som porušila svoju zásadu nebrať od úplne neznámych ľudí čokoľvek. jeden z nich, značne horšie na tom ako zvyšní dvaja, nám už poodával fľašu s colou, a tak som moju predošlú vodku a dvojdecko vareného  zapila rumom, absolútne mi nezišlo v tej chvíli na um, že začínam dosť miešať. žalúdok nesklamal, fľaša putovala dokolečka ešte raz, tretí som už odmietla, že by sme mali ísť. chalani vyzerali byť v pohode, nechali kontakt, že sa môžme ozvať, ak chceme, lebo sme zlaté.

na stužkovej sme sa kvôli nim dlho nezdržali, ale  aj tak mi zdvihla tlak osoba, ktorú som spomínala pár článkov dozadu ako niekoho, kto na mňa bezdôvodne vybieha. odišli sme. neodpustila som si hlasnú poznámku "radšej ideme, pretože s niektorými nemáme dobré vzťahy". nevadí. písala som cristallovi, či mu z minulého roku ešte ostali oznamká. áno. donesie mi. jej. aspoň od niekoho z tej triedy budem mať, keď už nie od brčkavého. hm.

na bus sme šli cez mesto, kde sme narazili znova na tú trojku, chalan nás ešte presviedčal, nech sa ponúkneme, ale to už sme nechceli. netrebalo.

keď som nastupovala do autobusu, cítila som sa šťastne. fakt moc. nielen kvôli promile v krvi. celkovo. ako dávno nie. takéto dni mám rada. keď sa cítim.. živo.

piatok 10. novembra 2017

keď neviem čo so sebou, tak...

znova ma chytajú zvláštne nálady. zlé nálady. spomeniem si na všetko, čo ľutujem, že som nespravila alebo spravila zle a ocitnem sa v bode, v ktorom človek nechce byť. nechcem zaťažovať vykecávaním sa svoje okolie. aj tak ide o rovnaké veci stále dookola. namiesto toho som si našla spôsob, ktorým si zlepšujem náladu. sama sebe. hocikedy.

veci, ktoré mi  za poslednú dobu spravili radosť:

  • denník na päť rokov. darček. ku každému dňu v roku prislúcha jedna otázka, na ktorú mám odpovedať. celkovo päťkrát, počas piatich rokov. vyrobené pre mňa osobne. naozaj.
  • varený ríbezlák na trhoch. zohrial. vyčaril úsmev na tvári. chutil. otvoril ústa. zahnal chmáry.
  • vyvlečenie sa z rečníckeho prejavu v škole. rečníctvo nie je moja šálka kávy, ani náhodou. nech akokoľvek veľmi chcem byť v poriadku, keď sa postavím pred akúkoľvek skupinu ľudí, nezvládam to. jednoducho trémistka.
  • s predošlým bodom súvisí prejav jedného spolužiaka, akoby na našu stužkovú. skoro ma rozplakal. vážne. už len rok. stredná mi bude chýbať a viem, že  by som sa nemala, ale cítim sa staro. ide to akosi príliš rýchlo. (moja radosť spočíva v tom, aký dobrý kolektív sme).
  • a s ríbezľovým vínom súvisí môj úspech v prehovorení spolužiačky, aby sa uliala z poslednej hodiny a šli sme spolu na trhy. 
  • menej sa stresujem kvôli škole. neočákavam také výsledky, aké som od seba očakávala v predošlé roky a to mi odoberá hromadu nervov, na úkor o čosi slabších výsledkov. čo už.
  • šampanské. darček. prekvapenie.
  • pistácie. veľa pistácií. milujem ich. a tiež nachos. 
  • rozhovory s Cristallom (spomínala som ho tu ako niekoho, kto mi dal úplne iný pohľad na svet a tak nejak dosť ovplyvnil moje zmýšľanie).
  • návštevy Červenovlásky. je fajn mať kamarátku, ktorá býva dve ulice od mojej školy a nejak chodí na výšku, ale nechodí.
  • Talian (platonická láska z predošlých článkov). už len tým, že je. a že konečne pri niekom nemám priveľké očakávania.
  • čína na obed. milujem ázijské jedlá.
  • bližší vzťah so Sestrou. 
  • obnovené členstvo v knižnici. váhala som, či sa oplatí, ale musím čítať. musím a chcem.
  • veľa kávy. a spríjemňovanie si učenia sa v kaviarňach. povaľačstvo.
  • kino a thor. hoci nemám moc rada marvelovské filmy, tento ma bavil. 
  • oznamko od kamaráta, ktorému neviem momentálne vymyslieť prezývku. dizajn - pulp fiction a vyzerá to úžasne!
  • pozvanie na oslavu osemnástky s fajn partiou ľudí. a zháňanie najlacnejšie jagra. chudobní študenti. 
  • nesmrteľná hudba. 

piatok 3. novembra 2017

je to len fáza. alebo?

poznávací znak bližšieho vzťahu akéhokoľvek charakteru? hádky. je to v pohode? áno, pokiaľ sa posúvate vpred. pokiaľ sú podané spôsobom, ktorý toho druhého nedoženie k slzám a vnútru roztrieštenému na trilión kúskov. vyhýbať sa im? načo. nahromadené napätie a nespokojnosť treba vypustiť von. dusením pocitov a myšlienok v sebe sa nič nevyrieši. len to vypukne v nevhodný čas a ešte horšie.

moje preferencie sa akosi zmenili. oveľa častejšie mám chuť ostať zahrabaná doma v posteli a oddychovať, čítať, písať, jednoducho byť sama. oveľa menej často mám chuť sa socializovať, voziť sa vlakmi len tak, byť s ľuďmi. neviem, či to je obdobie, či má moje svedomie prestávku od výčitiek, prečo sa nesocializujem. alebo som sa zmenila celkovo? nálady alebo nové ja? takáto som bola asi pred tromi, štyrmi rokmi a následne som nechápala, ako som tak mohla žiť. nezažívať nové veci. v podstate prežívať, ale v komforte. nevychádzať z mojej bezpečnej zóny. neriskovať.

trochu ma to desí... prečo? pretože spoločnosť to tak má zaužívané? pretože väčšina mojich rovesníkov taká nie je, pretože väčšine to príde ako premrhaný čas? a čo ak to tak je? neviem. neviem. neviem. neviem. neviem. neviem. neviem. isto len fáza.

asi by som sa mala riadiť len mojimi momentálnymi náladami a veľmi neriešiť do hĺbky dôvody a následky. aj tak sú moje hormóny v nerovnovážnom stave, nielen myseľ, aj telo je rozhádzané. niežeby som úplne verila v "nový rok, nový začiatok", no nikdy som asi nechcela viac, aby sa rok skončil. možno sa konečne upracem.

sobota 21. októbra 2017

no tak, všimni si ma.

myslela som si, že v osemnástich už niečo ako platonickú lásku riešiť nebudem. omyl. naposledy sa u mňa takéto čosi vyskytlo štyri roky dozadu a teraz sa cítim, akoby som sa do tej doby vrátila. je to príjemné odreagovanie po pošliapanom srdiečku, ktoré mi v hrudi zanechala posledná "vážnejšia" láska. viem, že s týmto nič viac riešiť nebudem, už len kvôli tomu, že tu je len na rok na výmennom pobyte, no také to sledovanie z diaľky a rozplývanie sa nad jeho maličkosťou mi akosi robí radosť. búrlivá talianska krv sa uňho prejavuje presne tak, ako má, užíva si spoločnosť dievčat a tvorí si okolo seba hárem. nechala som sa strhnúť aj ja, nečudovali by ste sa, chlapcovi ktosi naozaj štedro nadelil, nielen výzorovo, aj talentovo. dávno som nepočula chlapa tak pekne spievať. gitara v rukách, brčkavé vlasy, vyžarujúce sebavedomie.. doslova magnet.

upršané dni trávim sledovaním seriálov, mrzí ma, že deň má len dvadsaťštyri hodín, pretože rozhodne nestíham všetko, čo by som chcela. mojím najnovším objavom je mr robot, ktorého hltám epizódu po epizóde. hlavná postava má úžasné zmýšľanie, moje filozofovacie ja je plne uspokojené po každých
päťdesiatich minútach strávených za monitorom. rozhodne odporúčam.

tie slnečné si naopak snažím užiť, dokým sa dá, pretože mám zlý pocit, že ich už veľa nebude. sedím na lavičke a kreslím sochu pred sebou. znovu začnem nosiť skicár a denník v jednom všade kam sa pohnem, namiesto stepovanie na zastávka hľadiac do nikam by som mohla tvoriť. som zvedavá, ako dlho mi to vydrží. v poslednej dobe totižto máločo.

nedeľa 15. októbra 2017

jednoducho neviem.

nedokážem sa sústrediť. niečo mi chýba a neviem čo. alebo aj viem, len si to nechcem priznať? 
mala by som sa venovať škole, lenže chýba mi chuť. takto sa nikam nedostaneš.
dnes som vyfajčila svoju tretiu cigaretu v živote. alebo štvtú? nie je na tom nič dobré a predsa... nechutí mi to, po ďalšej už nesiahnem. aspoň dokým sa koliesko v tvojej hlave zas neprekrúti tam, kam nemá. chvíľkový skrat. 
vyrastala som v silne veriacej rodine, lenže za posledný rok sa mi pohľad na cirkev zmenil ako ešte nikdy a cítim sa zvláštne, neviem, čomu veriť a čomu nie, podľa čoho sa riadiť, ako žiť. cirkev obmedzuje. prečo by si sa mala celý život podriaďovať niečomu/komu, kto ani nemusí existovať? prečo by som sa mala obmedzovať v tomto živote, v tomto, ktorý tu je a v ktorom cítim a viem, že existujem, kvôli niečomu, čo nemusí nikdy prísť? 
tápem v tme. žiadny záchytný bod. nič. dobre vieš, s kým sa chceš rozprávať. prečo sa neozveš?
ako sa mám cítiť stabilne, keď podomnou praskajú všetky pevné základy, ktoré som doteraz mala? možno neboli až také pevné.
keď sa bavím a je mi dobre, ozvú sa výčitky svedomia z najhlbšieho vnútra. snažím sa ich zatlačiť späť a utíšiť, kazia dojem z celého momentu. zmĺknite, je mi fajn, nekazte to!

viem, nič mätúcejšie som už dlho nenapísala.

piatok 13. októbra 2017

ako som sa stala prototypom piče.

moje priania o aspoň trochu slnečných lúčov boli vyslyšané, no teraz pre zmenu neviem, čo si obliekať. ľudia na ulici chodia v tričkách aj v kabátoch. vyber si. čakám so škvŕkajúcim bruchom na obed a neviem čo od radosti.

posledné dni sú zvláštne. hojdačka. hore dole hore dole. začínajú o mne hovoriť... vplyvní (?) ľudia v našom meste. viete.. takí tí rovesníci, zvyčajne povolaním syn /  dcéra, bandou kamarátov za chrbtom, ktorí by sa za nich neváhali pobiť, "som frajer, každý v okruhu 20km ma pozná a nikto mi nič nemôže". začali hovoriť a nie práve v najlepšom svetle. niežeby mi na tom záležalo, že by som sa cítila nejak zle, skôr som bola nahnevaná, pretože ich reči vlastne v skutočnosti nemajú opodstatnenie, asi si potrebovali nájsť ďalšiu obeť a dúfali, že sa im na to chytím a začnem sa hádať alebo čo. nepodarilo sa. nemá mi prečo záležať na tom, čo si myslia. a potom som ešte aj prekvapená, keďže pred rokom ani len netušili kto som, vzhľadom na to, že som skôr šedou myšou a nepatrím do takej spoločnosti.

jediné, čo ma fakt sklamalo je, že typek, čo je jedným z iniciátorov, chodí s jednou z mojich kamarátok a ona sa mu  na to chytila, aj keď sme už jeden podobný konflikt riešili pár mesiacov dozadu. dievča príde na to, že si začalo s psychopatickým schizofrenikom a že ona je jediná, ku ktorej sa ešte správa ako tak normálne (aj keď..). snažila som sa jej vyhovoriť pár názorov a uviesť veci na pravú mieru, ale nedá si povedať. láska je slepá, budiž. možno pri iných ľuďoch by som to pochopila, lenže čo stvára jej chlap je príliš.

nebavia ma také detské konflikty,  nebavia ma tie ich urážky a trápne pokusy vyprovokovať ma. nebaví ma obraz, ktorý o mne chcú vytvoriť, ale vlastne... jebať.

sobota 7. októbra 2017

tisíc nocí do dna.

nechápem, čo ľudia vidia na tomto ročnom  období. zo všetkých strán počúvam, aká je jeseň úžasná, ale prečo??? vonku je zima, ľudia sú chorí a nesvieti slnko, čo sú všetko dôvody vedúce k mojej momentálnej skepse. užiť sa ju dá len spoza okna zababušená v deke, čo je super, ale nie nonstop. už tretí týždeň som chorá, stále ma to neprešlo a mám pocit, že sa zaradím k zástupu tých, ktorí chodia so zapchatým nosom a kašľom konštantne od októbra do februára. juhu. 

včera som si z mierneho zúfalstva sama otvorila fľašu zámockej sviečky (týmto pozdravujem háčko, hah), ktorá mi síce nejak extrémne neulahodila (pozitívum: nevypila som ju celú, dokonca ani polku nie), asi som mala chuť na čosi sladšie, ale účel splnila a ja som chodila po dome vysmiata ako slniečko, ktoré mi tak chýba. dopozerala som seriál, skoro sa sentimentálne rozplakala pri poslednej polhodine a bolo mi dobre. i keď ma mrzelo, že som nešla na jarmok a dnes ani na bielu noc, neskazilo mi to piatok tak, ako som si myslela. podieľal sa na tom aj fakt,  že škola mi tento rok vychádza krásne - končiť o 11:40 je sen. 

odporučte mi dobrú hudbu, prosím. vypočujem si najmä rôzne podžánre rocku, punku,  alternatívnu hudbu a indie, (cloud) / (emotional)rap a podobne. vďaka!  

pondelok 25. septembra 2017

ďalší od kaviarenskej povaľačky.

vkladám do úst jedno kávové zrnko obalené čokoládou za druhým, to je láska! možno by ma malo mrzieť, že som droge ako kofeín podľahla tak skoro, kávu pijem už niekoľko rokov, no nemrzí. na zlepšenie dňa mi netreba veľa, stačí čo i len krátke posedenie v kaviarni a hneď sa cítim lepšie. niekto to považuje za zbytočné utrácanie peňazí, ale každý má svoju terapiu a moja je takáto, nemienim sa jej vzdať.

minulý víkend som strávila v prahe. už dlho som chcela vidieť stovežatú a konečne sa mi splnil menší sen. nádherné mesto. impozantné stavby, prekrásne záhrady, útulné kaviarne, zašité uličky a tiež také, ktorými sa denne premelie niekoľko tisícok ľudí. žasla som. historické mestá sa nachádzajú v mojom pomyselnom rebríčku najvyššie a praha patrí na prvé priečky, rozhodne. 

chcela by som  tam ísť študovať na výšku. dosť ďaleko, no nie úplne v neznáme. veľké mesto, no nie príliš obrovské. nevraviac o kvalitných fakultách medicíny. má to však jeden háčik - moji rodičia nie sú ochotní mi financovať tak drahý život tam, nakoľko oproti mestám na slovensku sa tam žije vážne draho a ja sa obávam, že popri už tak náročnom štúdiu by som nezvládala pravidelne pracovať a zarábať si. neviem. na definitívne rozhodnutie mám ešte približne rok aj čosi času, ale to tu bude za chvíľu. úprimne povedané ma to desí, ale čo narobím, život pôjde ďalej, nech sa rozhodnem hocijako. ja len dúfam, že v konečnom dôsledku to bude správne. 

nedeľa 24. septembra 2017

ako sme všetci len zlátaninami sveta.

tak som tu znovu. presťahovať blog z blogu.cz sem ma definitívne presvedčilo niekoľko článkov, ktoré som si čítala na srdci blogu od novej správkyne - o ktorej som netušila, že existuje, toľko k môjmu záujmu o samotné vedenie domény. z jej prístupu mi na chvíľu zamrzol mozog, zdá sa, že to tam absolútne napredovať nebude a veľa sa nezmení. a tak sa ocitám u konkurencie, dúfam, že už na dlhšiu dobu. za niekoľko hodín som stihla dať tento priestor do ako-tak môjmu oku lahodiacemu stavu, i keď ani  teraz nie je všetko tak dokonalé, ako by som chcela. ale to býva málokedy. kladiem na seba a svoju prácu príliš vysoké nároky, no v konečnom dôsledku sa dokážem uspokojiť s "veď som sa vážne snažila".

príliš jednoducho sa prispôsobujem. nechávam sa strhávať prúdom myšlienok z okolia a hoci si výsledok poupravím podľa seba, základ tam ostáva. počúvam hudbu, ktorú počúva moje okolie, pozastavím sa nad novinkami, nad ktorými sa pozastaví moje okolie. nie je to dobré a akosi mi to na sebe vadí. chcela by som sa stať individuálnou osobnosťou - ako asi každý človek v našom svete, no je to možné, pokiaľ som prakticky zlepencom myšlienok okolia, sochou, ktorú tesali desiatky ľudí a každý z nich na nej nechali niečo zo seba, ale nič odlišné? neviem. 

dodatok: práve som si spomenula, ako som raz na filozofii dostala otázku, ktorá parafrázovala moju myšlienku z predošlého odseku a odpoveď jedného človeka ma zaujala väčšmi než ostatných. tvrdil, že sme tvorení naším okolím, chtiac či nechtiac. každý náš pohľad je výsledkom vplyvu prostredia. každý jeden. nie sme schopní sami splodiť čosi úplne nové, ako by sme aj mohli? hudba, ktorú počúvame, oblečenie, ktoré nosíme. naše životné presvedčenia, návyky, to všetko nám bolo dané od okolia. a tak sme tým zlepencom a nič s tým nespravíme, je to fakt. kam sa chcú hrabať všetky motivačné citáty, ako máš v sebe objaviť originálnu dušu?

streda 20. septembra 2017

ozvala sa jeseň!

okej, krásne mi jeseň začína - ako inak ako chorobou. niežeby mi bolo tak zle, že by som nebola schopná vôbec fungovať, ale oveľa ťažšie fungujú ľudia okolo mňa so mnou, pretože keď mi je nanič, som nepríjemná a kto si to odnesie? samozrejme moje najbližšie okolie ako prvé. a tak som to dnes vzdala a rozhodla sa ostať doma, resp. ísť k doktorke. nebývam až tak často chorá a už niekoľko mesiacov som tam nezablúdila, nesťažujem sa, no dnes mi to nejak nevyšlo. šla som z domu o siedmej, nech stihnem prísť do deviatej domov, keďže by mala ordinovať od ôsmej. kdeže. je streda a v stredu ordinuje až od desiatej, to som zistila až v čakárni. koľká radosť. takže teraz dve hodiny čakám v jedinej kaviarni, kde sa to od rána nehemží ľuďmi, pijem kávu a doháňam nestihnuté raňajky. to všetko s takmer neschopnosťou prehĺtať, keďže hrdlo to schytalo najviac, nasratá, uzimená a nevyspatá. jednoducho sa mi darí.

vravela som si, že sťažovať sa budem čo najmenej a celkom mi to doteraz vychádzalo, toľko šťastných článkov som nenapísala dávno! ale človek nemôže písať len o tom, ako sa má super, všakže. alebo môže, ale ja nechcem, možno sa raz zasmejem na základe tých nahnevaných a sklamaných viet na svojej hlúposti.

utorok 19. septembra 2017

kto má právo povedať, čo je dobré a čo zlé?

otváram nový článok a zrazu všetky slová, ktoré som doteraz mala na jazyku (alebo končekoch prstov?), sa vyparili. vôbec nie neobvyklý jav, no i tak mám potrebu niečo pozliepať. v poslednej dobe som do reálneho papierového denníka písala moje citové výlevy skôr vo forme básní, nejak mi rýmy padali na papier jednoduchšie ako inokedy, ale aj tak nemám pocit, že sú hodné zverejnenia. pravdupovediac sa za moju poéziu stále hanbím, mám v sebe akýsi blok spôsobený názorom, že básnici sú umelci a ja sa neodvážim svoju tvorbu nazývať umením. ak niekto niekedy objaví tie pozliepané slová a verše, môže si to prečítať jedine ak bude moje telo mŕtve. až vtedy to môže uzrieť svet.

začínam prehodnocovať svoje hodnoty. až príliš radikálne. som vďačná, že som našla cestu k človeku, ktorý mi istým spôsobom otvára oči, má na mňa oveľa väčší vplyv, ako si myslí. neviem, prečo som mu dovolila takto sa ku mne dostať a až tak veľmi mnou hýbať. bavili sme sa o náboženstve, bavili sme sa o dobre a zle a o tom, kto môže určovať kvality a normy, bavili sme sa o smrti, bavili sme sa o láske, bavili sme sa o vplyve spoločnosti na jednotlivca, bavili sme sa o každodenných maličkostiach a mnohých kontroverznostiach. hoci ten kamarát takmer vôbec nie je ukážkovým príkladom dobrého a rozumného človeka z pohľadu spoločnosti, mne jeho názory a myšlienky dali za posledných niekoľko mesiacov oveľa viac ako kohokoľvek iného. nútil ma zamyslieť sa nad všetkým, o čom som bola doteraz presvedčená a aj keď som nezmenila svoj pohľad úplne, v niečom ma presvedčil o opakoch. nie naschvál, nie nasilu. akosi mám odrazu potrebu hovoriť presne takýmto ľuďom, ako veľmi si vážim, že ich v živote mám, až je to zvláštne. jednoducho som vďačná za niečo viac ako otázky typu "ako sa máš a čo je nové". smalltalks mi lezú na nervy ako nikdy a najradšej by som všetok voľný čas venovala práve ľuďom ako je on.

sobota 9. septembra 2017

až keď pochováme sladkých nocí ideu.

takto pred týždňom som zažila jeden z najlepších koncertov v mojom živote, nepreháňam. horkýže slíže prišli do nášho mesta a hrali na námestí zadarmo, tento fakt a to, že sa u nás čosi po x mesiacoch deje zapríčinilo, že sa tam zišlo fakt veľa ľudí, čo ma vôbec neprekvapuje. moje plány sa každou chvíľou menili, ľudia, s ktorými som tam mala ísť pôvodne nemohli a tak som na poslednú chvíľu zháňala inú spoločnosť. nakoniec sa mi to podarilo, no kamarátka bola celý deň v robote, nemala vôbec chuť predierať sa davom dvadsiatich piatich tisícok ľudí - pre mňa akosi neuveriteľné číslo -, takže sme najprv len postávali na okraji a skôr len tak pozorovali. ja som si však tento koncert chcela užiť iným spôsobom, hs mám rada už dlho a videla som ich prvýkrát, na nich sa predsa nedá len tak stáť a pozerať sa. a tak som v polke asi tretej pesničky vyrazila do davu sama. aby ste si to vedeli predstaviť.. 155 centimetrov vysoké (? nízke) dievča vyzerajúce na max štrnásť rokov, predierajúce sa morom tých ľudí, úplne samo.

"vieme, že sú tu aj malé deti, teraz im zakryte uši, táto pesnička sa nedá nazvať práve najslušnejšou" - pani za mnou mi naozaj tie uši zakryla, ja som sa obzrela so smiechom, že som pred týždňom oslavovala osemnástku, ona sa zarazila, zasmiala a ospravedlnila sa mi. nevadí.

predrala som sa až dopredu. minúta pri repráku mi stihla odpáliť uši na niekoľko ďalších, ale stála za tú fotku, ktorú si dám vyvolať. za mnou sa na mám v piči na lehátku strhlo mohutné pogo a ja som hovoriac si yolo skočila medzi tých o dve hlavy vyšších besniacich chlapov - ďalšie moje poprvé. žiadnu ujmu na zdraví na mne pogovanie nezanechalo, nenašla som si ani jednu modrinu, čo ma úprimne povediac, prekvapilo. dokonca aj moje biele tenisky zostali nepoškvrnené.

koncert sa skončil až príliš rýchlo, hoci moje hlasivky boli tomu faktu vďačné, o moc viac by nezvládli. kamarátku som našla s ťažkosťami, telefonovanie bolo aj po skončení vďaka môjmu čiastočnému nachluchnutiu a množstvu ľudstva okolo prakticky nemožné. ona medzi časom stiahla so sebou ďalších, na moje milované mojito sme šli viacerí, ako som čakala, čo mi nevadilo, v ten večer som mala náladu na ľudí viac než inokedy. po dvoch hodinách sme sa vybrali prejsť sa po nočnom meste, mojom najobľúbenejšom. síce ticho nebolo, ale tma áno a to bolo podstatné. mám to rada, dýchať chladnejší vzduch zahalená do rúška temnoty dodávajúc atmosfére anonymitu, vyhýbajúc sa príliš alkoholom opojeným indivíduám.


ľúbezný to čas.

štvrtok 7. septembra 2017

všetci rozprávajú, ale čo v skutočnosti hovoria?

ako začala škola, som permanentne unavená. pomaly každý deň poobede spím, následne večer sa mi zaspáva ťažko a ráno sa zobúdzam unavená. nekonečný kolotoč. dnes mi nepomohla ani pravidelná dávka kofeínu. nikdy som si nemyslela, že kávu začnem piť skôr ako po dvadsiatke. a hľa, už rok ju užívam celkom často. drogy sú všade naokolo. každopádne, očné viečka by som momentálne najradšej niečím podoprela, musím sa premôcť a len si zvyknúť na režim maximálne osemhodinového spánku, nemám na výber.

rozmýšľam o prepichnutí si ďalšej dierky v uchu, páči sa mi mať dve náušnice nad sebou. bojím sa však bolesti, jedine tá ma odrádza. sranda, že keby boli peniaze (nič iné ma totižto nedelí od splnenia si menšieho sna, dokonca už vyše roka mám v hlave - i na papieri - jeden a ten istý návrh, to snáď dokazuje fakt, že je tým pravým), nad tetovaním by som neváhala, a prepichnutia sa desím.

nemám rada nedoriešené problémy a hádky. za posledný rok ich bolo až-až a neustále akosi pribúdajú nové, staré neodbúdajú. tvárime sa, že všetko je v pohode, viacmenej uzavreté, i keď dobre vieme, že nie je. donedávna nás to riadne sralo, no teraz to nikto z nás nechce rozpitvávať a otvárať staré rany a starosti. aj tak si myslím, že priama konfrontácia je najlepšie riešenie a k tej nedochádza, mňa vždy akosi opustia správne slová, keď sa konečne odhodlám a naskytne sa vhodná situácia. znovu začarovaný kruh, mám to ja na ne šťastie.

štvrtok 31. augusta 2017

si práve teraz šťastná?

neviem. fakt netuším. som spokojná s tým, čo robím a teším sa na naledujúce dni, po dlhej dobe ak mám byť úprimná. venujem sa veciam, ktoré mám rada, robím si radosť maličkosťami ako prechádzky v daždi či prenádherné západy slnka, ktoré ja teda môžem odvždy. asi som šťastná. asi áno. no stále to nie je také, že by som okamžite nadšene prikývla: "áno, jasné, že som šťastná!". stále chcem byť viac. ľudia sú tak nenásytní. žiadajú oveľa viac, než môžu zúžitkovať. stále a zakaždým. nevedia si pomôcť. aké ľudské. potom sa presýtia a to, čo sami chceli, im začne škodiť. nezvrátiteľný osud. znovu som sa rozpísala o niečom inom, ako som chcela / mala. ale to ja zvyknem. zapĺňam papier nezmyselnýmmi zhlukmi písmen a ešte nezmyselnejšími myšlienkami. kto môže tvrdiť, že to čo vraví, dáva zmysel?
  1. kniha z antikvariátu: dan brown - anjeli a démoni
  2. písanie listov
  3. nepýtanie si občianskeho pri kúpe alkoholu haha
  4. výborný obed za málo peňazí
  5. nový mini diár na budúci rok
  6. playlisty the bootleg boya na youtube
  7. prichádzajúci koncert horkýže slíže
  8. nové papiernické veci do školy - moja úchylka
  9. pozorovanie hviezd v sviežu augustovú noc na lehátku zabalená v dekách s vínom a nachos
  10. víkend v prahe za dva týždne
  11. guláš v chladničke
  12. zásielka nových kníh z anglického book depository
  13. prichádzajúce príjemnejšie počasie
  14. pravidelná chuť písať, kresliť, maľovať
  15. stretávanie nových ľudí
  16. posedávanie v parku na tráve sprevádzané kreslením
  17. venčenie psa
  18. mäkké ihličie pod nohami a čerstvý vzduch
  19. oddych pri mj
  20. tvár kúpajúca sa v slnečných lúčoch
  21. čítanie knihy na balkóne s kávou

streda 30. augusta 2017

zo stromov ti živicu zozbieram a našu bolesť ňou zalepím.

unavená a zničená.. presne ako v pesničke od mojej milovanej slobodky. slovenské železnice opäť raz nesklamali, a tak dopočujúc sa o stominútovom meškaní sme sa radšej rozhodli zmeniť cieľ z trenčína na klasickejšiu banskú bystricu. neplánovali sme ísť nakupovať, skôr sa len tak prejsť, no i tak sme sa kvôli mojej spoločnosti sekáču nevyhli - ja som na prehŕňanie sa v kilách oblečenia nemala náladu. nasledoval antikvariát, kde sme sa ocitli úplnou náhodou, nikdy predtým sme si ho tam nevšimli. na prehŕanie sa v knihách som akosi mala viac chuti, dokonca som tam objavila dana browna a jeho anjelov a démonov, ktorých som kedysi v angličtine nezvládala, takže som ich odložila preč. no a teraz mám vlastnú v slovenčine.

čo som si všimla ohľadom čítania je rapídna zmena vkusu na knihy. vidno, že z young adult literatúry pomaly, ale isto vyrastám a oveľa viac ma začínajú zaujímať iné žánre a autori. čo ma mrzí je fakt, že som za posledné dva roky neprečítala takmer nič, nevedela som sa do toho donútiť. budem sa to snažiť napraviť, dočítam najpotrebnejšiu povinnú literatúru, keďže za niekoľko mesiacov maturujem zo slovenčiny - aspoň s niečím bude pokoj. a potom sa budem venovať autorom, ktorí ma zaujmú, chcem siahnuť po svetovej literatúre, rozšíriť si rozhľad. čítanie človeka neuveriteľne obohacuje, za tým si stojím neustále.

úplne nakoniec sme sa zastavili v akejsi kaviarni, ja som totižto chcela ochutnať toľko ospevovaný aperol spritz a musím priznať, že neviem, čo je na tomto drinku také úžasné, neohromil ma tak, že by som ho chcela piť na litre alebo čo. podľa mňa len ďalšia póza - slamka medzi perami a vínový pohárik s oranžovým nápojom v ruke sa perfektne vynímajú na fotkách na instagrame. každopádne, môj prvý legálne zakúpený alkoholický nápoj, haha.

teraz sa mi strašne chce spať, behanie po meste ma vždy unaví, oveľa viac, ako behanie po lese či horách. nuž, zjavne som skôr prírodný typ, škoda, že do lesas len taka ľahko a rýchlo spoločnosť nedotiahnem. o to občas lepšie, však o dobré sa niekedy netreba deliť a tu to platí tak trojnásobne.

utorok 29. augusta 2017

čo človek pochopil už viac nemôže prestať chápať.

oslavujem osemnástiny. už som nespočetne veľakrát opakovala "kedy". kedy sa to stihlo stať. dobieha ma nostalgia. detstvo je za mnou a predo mnou nik nevie čo. rozplakala som sa, keď mi blahoželala mama. málokedy plačem pred svojou rodinou, naučila som sa s tým skrývať. dnes to zo mňa akosi vybehlo. pobavila ma otcova časť priania "nech si nájdeš dobrého chlapa v tej dospelosti". zvlnené ústa a jemne výhražný tón v hlase. avšak.. keď som sa ráno prebudila, uvedomila som si, že všetci mali pravdu. vôbec som sa necítila nejak prevratne inak. naozaj je to čísielko precenované. nechcem ich sklamať. oslavu odkladám na víkend, keď do nášho mesta prídu horkýže slíže a ja si ich konečne pozriem naživo dokonca zadarmo. a možno aj zapogujem. vlastne som to niekomu sľúbila, haha.


obľúbila som si spoznávanie slovenských miest a za toto leto som stihla viac, než som dúfala. niekoľkokrát banská bystrica, banská štiavnica, bratislava, žilina.. pravdepodobne som aj nejaké vynechala. zajtra plánujeme trenčín a teším sa, baví ma posedávať v kaviarňach, prechádzať sa po meste často bez konkrétneho cieľa. za pár týždňov idem po prvýkrát aj do prahy, na to sa teším oveľa viac. prináša mi to uspokojenie, pocit, že som videla ďalšie nové miesta, kým moja duša žila v tomto tele. lebo ktovie, čo môže byť zajtra.


dobieha ma sentiment. ....napísala sentimentálna.

piatok 25. augusta 2017

našli sa v pekle a to ich vyslobodilo.

ľudia tvrdia, že ak chceme byť šťastní, mali by sme odstrihnúť zo svojho života čo najviac negatívneho, ako to len pôjde, vrátane tých, ktorí sú nešťastní alebo sa neustále vlečú v sračkách. nerozumiem tú logiku. nikdy nebudeme schopní odpútať sa stopercentne od zlého. nikdy. a odvracať sa od tých, ktorí sa necítia dobre? naozaj? kto ich potom z toho vytiahne? úplne sami sa nevyhrabú, nedá sa to. je sebecké očakávať neustále pomoc od okolia, rovnako ako je sebecké odvrátiť sa od niekoho, kto pomoc potrebuje.

takže jednoducho povedané, nech sa zachová človek akokoľvek, stále je z neho sebecké hovado.

z tých nechutne premotivovaných citátov, z ktorých až nevhodne srší pozitivizmus, mi je zle. rovnako zle, ako mi je z tých, ktoré sú až príliš depresívne, nevidiace žiadne svetlo nádeje. akoby netušili, že exituje čosi ako rovnováha. keď ste nekonečne šťastní až lietate, nakoniec padnete tvrdo ako nikdy predtým. keď ste až moc hlboko, je možné, že sa už nikdy nedostanete hore.

niežeby bolo také jednoduché dostať sa do tej rovnováhy. ale aspoň si už nechcem vravieť, že mojím jediným želaním je byť bezhranične šťastná.

streda 23. augusta 2017

keď odhalila svoje čaro.

nechcem robiť nič. len si užívať tento pocit. neodpovedať. byť sama, preskakujúca zo sveta do sveta. vôbec mi neprekáža, že sa nemusím rozprávať. s nikým. že sa tomu môžem bez výčitky vyhnúť. ako všetkému v tejto chvíli. len nechať otvorené oči a pozorovať svet naokolo. všimnúť si a vnímať každú maličkosť. detail. stáť a nehýbať sa, spomaliť tento večne ponáhľajúci sa svet. spomaliť čas. cítiť seba. hukot krvi v ušiach. zrýchlený dych. srdce bijúce ako o pretek. duša akoby oddelená od tela. lietajúca, plachtiaca vo vzduchoprázdne. odpočívať a čerpať energiu z okolia, no nevysávať ho. splynúť so všetkým a zároveň sa oddeliť. kúsok modrej oblohy. otvorená myseľ rovnako dokorán ako oči. brnenie v kúsočku tela, príjemné. obklopená čírym pokojom. nádych a výdych. na ničom inom teraz nezáleží. chlad predierajúci sa spoza okien. neprekáža mi to. dá sa dýchať. dá sa vypnúť. dá sa nevyžadovať akúkoľvek spoločnosť dá sa zavrieť do svojej bubliny a nevyjsť, dokým sa sama neodhodlám ju prasknúť. a odhodlám sa vôbec niekedy?

utorok 22. augusta 2017

je to realita či skutočnosť?

nadýchla sa a počúvala šum lístia v slabom vetre. užívala si ten pocit, že nemusí byť von v minimálnom zahalení tela, aby sa cítila príjemne. prestala chodiť na to miesto. možno podvedome. akoby sa chcela vyhnúť víru spomienok, ktorý by ju tam isto zachvátil. vtedy si ich vyvolávala natoľko, že sa stali takmer skutočnými. no tentoraz sa odhodlala. konečne. mala to tam rada až príliš na to, aby sa tomu naveky vyhýbala.

nezmenilo sa to. vôbec. a ona vari áno? nechala sa strhnúť vplyvom okolia. nikdy nebola dostatočne silná, žeby tomu mohla zabrániť. začala sa omnoho viac ponárať do svojho vnútra. zvyčajne sa v sebe až začala topiť. len málokomu sa podarilo zachrániť ju, no nerobilo jej problém priznať si, že potrebuje zachrániť. možno sa príliš spoliehala na iných. možno mala omnoho skôr začať sama kopať nohami, aby sa mohla vynoriť nad hladinu.

nech hockto vyhlasoval, že najlepšie je byť samostatný, nebola schopná byť takou. potrebovala ich. potrebovala niekoho na hodinové rozhovory, potrebovala cítiť ľudskú blízkosť, ktorá jej tak začala chýbať, až to pichalo. bodalo. hoci mala rada samotu, znenávidela byť osamelá. pravdepodobne si kompenzovala svoje detstvo, kedy sa ľudí desila. tentoraz to bolo úplne iné. úplne. ľudia sú spoločenské bytosti. ó áno, sú. a došlo jej to, keď tam žiadni neboli.

sobota 19. augusta 2017

tento používateľ rozmýšľa nejak príliš pochmúrne. ak sa to dá.

prší. tak príjemne. oddychovo. avšak neviem, čo so sebou. neviem, čo mám od najbližších dní a týždňov očakávať. neviem, čo budem robiť, keď príde september. neviem opísať, ako sa cítim. neviem vyjadriť to, nad čím neustále rozmýšľam. neviem sa stáva mojou odpoveďou či postojom na príliš veľa vecí, aby to bolo v pohode. tuším táto fáza nie je až taká výnimočná, keď sa pozriem na ľudí okolo.

presne za desať dní mám osemnásť. kedy sa to stihlo všetko stať? necítim sa na to. byť dospelá. som nervózna, hoci viem, že zatiaľ sa veľa vecí nezmení. budem si môcť kúpiť víno hocikedy len budem chcieť, aj keď myslím, že aj po predložení občianskeho budú rozmýšľať, či nie je falošný. budem voliť. už na jeseň, keďže dedina, v ktorej žijem, je vadná. budem podpisovať zmluvy. aj keď teraz nemám tušenia aké. budiž. polka kamarátov bude preč, takže nemám naplánovanú ani len oslavu, čo ma na jednu stranu dosť sklamalo, ale nie som niekto, kto má chuť silou mocou robiť chaty a hromadné ožieračky. budiž dva.

som unavená. akoby chronicky. sú dni, kedy mám chuť nespať celú noc, ale v poslednej dobe sú oveľa častejšie také, kedy zaspím o pol jedenástej a aj po desaťhodinovom spánku mám potrebu spať aj cez deň. ležím na posteli a rozmýšľam. prečo sú ľudia občas (často) takí jebnutí. prečo veci skrátka nemôžu fungovať inak. to ma vyčerpá ešte viac a záchvaty produktivity sú čoraz menej a menej časté. pozerám sa na vodovky, ale nemám chuť vziať do ruky štetec a niečo namaľovať. začnem si hľadať fotky z leta na vyvolanie, resp odvtedy, ako som bola vo fote naposledy. desím sa toho, koľko ich bude.

akosi sa desím priveľa vecí. a akosi sem nepíšem, keď som šťastná. nenechajte sa zmýliť. bývam.

druhá.

krvavé čmuhy zmiznú zo srdca
strach a osamelosť nebudú vládca
zato príde vytúžený pokoj
nebude už sama sledovať hviezd roj

eufória vytlačí preč spánok
nebude viac po nepokoji známok
čakať bude na ten deň
alebo si radšej sama príde preň

utorok 15. augusta 2017

když se příliš pevně držíme minulosti, budoucnost možná nikdy nepřijde.

nezažila som si toho veľa. mnohí si v mojom veku prešli oveľa ťažšími vecami, alebo sa tak aspoň tvárili. môj život nikdy nevykračoval za medze obyčajnosti. vlastne by sa dal nazvať nudným. dievča z dediny, z bežnej rodiny, dosahujúce nadpriemerne dobré výsledky v škole (čisté konštatovanie, žiadna samochvála), ktoré mi tuším nikdy nebudú na nič viac ako radosť mojej mamy učiteľky, čo by teoreticky malo byť dostačujúce.. ale. vždy som bola tichá, snažila som sa zapadnúť do davu a keď som aj náhodou vypadla, bolo to utrpenie. neverila som si. moje sebavedomie by si ľahko ušliapol, ani by si si ho nevšimol. a potom som si našla kamarátov. hoci som si stále neverila, tichá som už tak veľmi nebola. a potom som sa prvýkrát reálne zamilovala. už som nebola ani tichá a moje sebavedomie vzrástlo, vďaka tomu.. tomu. a potom sa niekoľko vecí doj... posralo a ja som sa začala vraciať do starých koľají. kamaráti ma sklamali a ten chalan tiež. koľká tragédia, tak to už však býva, nič nečakané.

no ja... zostala som žiť v tej minulosti. každý jeden deň som strávila aspoň niekoľko minút premýšľaním nad tým, čo bolo a ako vtedy bolo dobre. trápilo ma to, nechala som sa prevalcovať spomienkami. ťahalo sa to tak mesiace, mesiace, kedy sa mi rapídne zmenilo zmýšľanie, kedy som upadla do stavov seba ľútosti (neviem, či to bola aj depresia, nechcem to vravieť, pretože mám pocit, že si ju diagnostikujú toľkí ľudia úplne neoprávnene, ale to je na iný článok), kedy sa mi začala páčiť tvorba umelcov, ktorých trápili depresie (?) a závislosti na všetkom možnom od kokaínu až po lexaurin. a potom nastal ten blik moment - aké nečakané. kam to idem, koho to sledujem, kým chcem byť? ako sa od toho môžem odpútať a zažiť niečo iné, pokiaľ na to budem neustále myslieť? tak prestaň dievča, spamätaj sa! s touto myšlienkou som založila tento blog a s touto myšlienkou sa budem zobúdzať každé ráno, (možno naivne) dúfajúc, že ten deň bude iný. že stretnem nových ľudí, že už nebudem mať nutkanie ísť späť, že budem znova tak produktívna a tak oblbujúco šťastná. snáď.

nedeľa 13. augusta 2017

prvá.

chýbaš mi, vieš
a ja si chýbam tiež
predtým kým som bola
a zas len začínam odznova

blúdim hmlou zabudnutia
strácam sa bez pohnutia
postávam na hranici spomienok
netuším, čo vidno navonok

agóniu či sklamanie
prosím, len to nie
zatváram oči
do diaľky vkročím
ktovie, čo ma tam bude čakať
nemôžem tu viac ostať stáť

sobota 12. augusta 2017

tak som to zase spravila. skoro.

som najebaná z talianskeho fragolína a snažím sa tváriť že som ok. nie som. ani zďaleka. prechádzam si všetkými typickými stavmi. už som chcela aj písať bývalému nebývalýmu na fotku s jeho súčasnou, ako strašne sa zmenil. asi to, že sa nebaví me, mu neprospieva. moje ego rastie do výšin a neplánuje stopnúť dokým nevytriezvem, čo asi bude trvať ešte dlho. hlúpe dievča.

v týchto horúčavách nemám chuť takmer nič robiť. som celý deň dnu a keď idem von ako to dopadne? prídem domov mimo a som vďačná za kamošky, ktoré mi bránia robiť veci, ktoré by som ľutovala. aj keď sa nevyhneme kontaktovaniu istých osôb, ktorých by netrebalo kontaktovať. čo už.
ležali sme na lehátkach a potom hamaku, čo je niečo ako hojdacia sieť, ibaže to nie je sieť a sledovali sme hviezdy. pokazilo sa to. tou fotkou, ale prejde ma to.

alebo ani nie, ale chápete.

mám rada teplé noci tak, ako veľmi nenávidím príliš horúce dni. kofeín je môj jediný kamarát a po čase som vždy nervózna, čo sa nekončí dobre. mala by som si zvykať, klíma je príliš luxus v dome a do pivnice by som sa presťahovala jedine ak by sme nejakú mali.

chcela by som si nafarbiť vlasy na fialovo, lenže nie natrvalo, na to nemám odvahu. posero. skôr len vymývaciu, lenže colorista nejak nefungovala a neviem, čo s tým. uvidím, ešte je nejaký čas.

možno chcem piť toto víno tak často preto, že potom som úprimná a taká, aká mám byť?

streda 9. augusta 2017

len byť úprimný.

unavuje ma nepriamosť ľudí. neschopnosť povedať nie. aj ja som bola taká. nedokázala som povedať, že na niečo nemám chuť, že nechcem ísť von, že chcem mať pokoj, že s nimi naozaj nechcem tráviť čas. nedokázala som povedať, že sa mi niečo nepáči, nedokázala som vyjadriť svoje pocity nahlas a úprimne. a potom prišiel istý človek, pri ktorom som sa to všetko začala učiť. vravieť čo si myslím, vyjadrovať, čo k nemu cítim. šlo to pomaly, až tak, že to s ním nedopadlo najlepšie, že to najpodstatnejšie som sa odhodlala povedať až potom, keď bol preč, no nakoniec som to zvládla. čosi, na čo by som pred dvoma rokmi nedokázala nahrabať odvahu a len by som sa pochybovačne smiala, keby mi ktosi povedal, že to spravím. aj keď som sa v tom človeku sklamala, som vďačná, že ma to naučil.

strácame čas, hoci sám o sebe je veľmi relatívny. čakáme, kým príde vhodná chvíľa na to, aby sme povedali, čo túžime povedať. mrháme jedinou vecou, ktorú nemôžme získať späť. nikdy nevieme, koľko času nám ostáva. prečo nerobíme to, čo chceme? prečo nehovoríme to, čo chceme? prečo nekonáme tak, ako chceme? prečo kurva nedokážeme nazbierať dostatok odvahy, aby sme vykonali čosi, čo nám môže úplne zmeniť život? čo tak zlé sa môže stať? mám čeliť odmietnutiu či poníženiu? všetko negatívne vyprchá, no čo ostane je ľútosť z toho, že som nevyužila príležitosť. neľutujem veľa rozhodnutí tak veľmi, ako ľutujem nevyužité príležitosti. nešla som na ten festival. nešla som sa previezť na aute o druhej ráno, keď som mala o šiestej vstávať do roboty. neľahla som si na zem, keď bolo tak teplo a svietili hviezdy. nestretla som sa s niekým, keď som mohla. je toho veľa a až teraz si uvedomujem, čo všetko som premeškala.

možno to znie tak, že príliš mudrujem, že dávam rady, ktorými sa sama neriadim, ale od istého momentu sa snažím využiť každú možnosť, ktorá sa naskytne, pretože tak strašne otrepaná fráza ako yolo má niečo do seba. už poviem, že nenávidím, už poviem, že ľúbim, už poviem, že nechcem, už poviem, že idem. stačí povedať.

nedeľa 6. augusta 2017

reset a pochmúrnosti.

akosi som si odvykla spávať menej ako osem hodín, čo ma práve neteší, ale asi s tým nič nenarobím. eufória očividne pridáva extra energiu len tak zo vzduchu a tá sa mi teraz akosi vyhýba. niežeby som bola konštantne smutná, ale nelietam tak veľmi v oblakoch, ako to bývalo kedysi. a zjavne, keď ju raz človek vyskúša, nemôže sa jej nabažiť. rovnako aj mne moja nálada pripadá nudne, oproti stavom, ktoré som mala vtedy. emočná droga. nenahraditeľná. nedávno som tvrdila, že moje nálady lietajú hore dole, ale tie krátkodobé stavy nerátam. pozerám sa na seba z diaľky a zdám sa byť duchom niekoho, kým som bola predtým. pred čím? pred zlomeným srdiečkom? pred neprikrášlene reálnym pohľadom na ľudí, ktorých som si držala okolo seba a myslela som si, že sa na nich môžem spoľahnúť kedykoľvek a v čomkoľvek? zas sú moje oči otvorené o čosi viac a zasahuje to do mňa viac, než by som si želala. samozrejme, život neskáče ako si my pískame. nič nie je ideálne. idealizmus je len niečo, čo sme si vymysleli v snahe vytvoriť to, čo nikdy neexistovalo a ani nebude.

človeka to zamrzí. vedomie, že je tak veľmi ovplyvniteľný okolím. stačí tak málo, aby sa zrútil. zmenil. preto som tak rada, že som preč zo svojho bežného prostredia. obklopujem sa lesom a znovu si naplno uvedomujem, ako moc šťastnou ma to robí. len tak sedieť, dýchať vzduch, ktorý sa nevyrovná žiadnemu inému, pozorovať zvieratá, ktoré sa nemusia, nezamýšľajú nad zložitosťami, ako to robím ja. prospieva mi to a prajem si, aby som pochytila to zvieracie (ne)rozmýšľanie. možno sa mi to podarí, ak tam budem dostatočne dlho. možno by som mohla aj doma viac chodiť preč. budem.

piatok 4. augusta 2017

čo je málo a čo moc?

pichá ma pri srdci. doslova. netuším, čím to je. rovnako ako netuším, prečo sa mi dnes tak neskutočne krútila hlava. ani po fľaši vína stiahnutej mnou samou som nebola v takom stave. zvláštne. konečne som preč z domu. pár dní mimo mi snáď len prospeje. som v nízkych tatrách a túžba ocitnúť sa niekde, kde je aspoň o pár stupňov chladnejšie ovzdušie, sa mi nesplnila. momentálne sedím v izbe s otvoreným oknom v tričku a kraťasoch a najradšej by som ležala von nahá na kachličkách. ľudské uvažovanie je divné a nevďačné. celú zimu si prajeme leto a keď príde, sťažujeme sa. prečo nie sme nikdy, ale vážne nikdy, spokojní? aké ľudské.

sama som sa prechádzala okolo jazera. v plavkách. zrazu na mňa začali pokrikovať nejakí týpci, mohli mať čosi vyše dvadsiatky. ušla som od nich najrýchlejšie, ako to šlo. občas som tak veľmi túžila po pozornosti, no v tom momente som nechápala prečo. tak nepríjemne som sa necítila dávno. vošla som do lesa, konečne ma obklopilo aké-také ticho a upokojila som sa. nie som stvorená na pobyt v centre pozornosti. nikdy som nebola a nikdy ani nebudem. hoci moje sebavedomie o čosi stúplo, odpovedať na narážky cudzích chlapov trefne nie je moja šálka kávy. asi by som sa to mala naučiť, pre svoje dobro. dovtedy budem robiť presne to, čo som spravila dnes. utekať.

predvčerom som si večer zámerne spravila šálku kávy. nechcela som zaspať. potrebovala som ticho a kľud, pretože viem, že vtedy som najproduktívnejšia. a kedy inokedy sú tie dve podmienky splnené lepšie, než v noci? a tak som nespala a písala. kreslila. zdôverovala sa. baby we both know that the nights were mainly made for saying things that you can´t say tomorrow day. istým ľuďom mám chuť povedať oveľa viac vecí, ako im hovorím, len si nie som istá, či ich to zaujíma, či to chcú počuť, a tak si to nakoniec nechám pre seba. také tie vzťahy, kedy si rozumiete a celkom dobre sa poznáte, ale neviete, čo už je moc a čo si ešte môžete dovoliť povedať. preklenúť tú hranicu trápnosti a pocitu otravnosti. škoda, že v takom prípade to fakt neviem odhadnúť a trvá mi dlho, kým sa nepríjemného pocitu zbavím. škoda.

streda 2. augusta 2017

čo sa stalo s psychikou?

v poslednej dobe ma trápia výkyvy nálad. stačí neuveriteľne málo k tomu, aby som zosmutnela alebo nahnevala sa, rovnako stačí aj maličkosť, aby som sa dostala takmer do stavu eufórie. nikdy som nebývala náladová. moja psychika je na tom zvláštne, čomu by som sa nemala čudovať, keďže je vystavovaná rôznym podnetom z okolia aj zo mňa samej. skúšam veci, ktoré som nikdy predtým nemala chuť skúsiť. rolujem svoj prvý joint a vzhľadom k môjmu nefajčiarstvu sa ním potom minimálne dve minúty vkuse dusím. na niečo to predsa len bolo dobré - prešla ma chuť kúpiť si svoj prvý balíček cigariet, čo by vzhľadom už k spomínanej psychike nebolo dobré, pretože by nebol posledným. tráva sama o sebe ma prekvapila, nebolo to také, ako som čakala. asi bola polka na moju (ne)toleranciu príliš veľa. tunely, špirály a ja v nich, taká filmová klasika. odhadom tak prvú polhodinu som nebola schopná vnímať okolie, lietala som v úpne iných svetoch. následne som bola len veľmi šťastná zo slnka, ktoré vyšlo spoza mrakov a nechápala spôsoby, akými sa moje telo pohybovalo. som zvedavá, čo bude nabudúce, niečo mi ešte ostalo a.. uvidím.

včera som si pokvapkala klávesnicu malinovo-limetkovým birellom a teraz je každá tretia klávesa lepkavá. tieto pseudopivá sa stali jednými z mojich najobľúbenejších letných nápojov. popíjam si ich takmer stále, keď som doma, čo som pomerne často. neprekáža mi to. nepotrebujem byť neustále v zhone a robiť niečo produktívne. jeden deň nie som doma, cestujem vlakom - ave vlaky zdarma, spoznávam nové podniky a pravidelne navštevujem tie staré, robím si radosť utrácaním za tapisérie, vonné tyčinky a fragolíno. potom som zas doma, vešiam si v izbe na stenu vyvolané fotky, konečne ma osvietilo, že v digitálnej forme mi raz budú nanič; pozerám seriály, na ktoré cez školu nemám čas alebo len tak ležím a premýšľam. oddychujem. možno raz budem ľutovať, že som toho nerobila viac, ale momentálne mi to je akosi jedno.. asi starnem. hm.

utorok 1. augusta 2017

úteky a nové začiatky.

utekám na nové miesta, keď sa snažím zabudnúť na tie predošlé. pokúšam sa stratiť v tme zabudnutia, hoci to nevyjde zakaždým podľa mojich predstáv a občas sa nachádzam na hraniciach spomienok, ku ktorým by som sa neveľmi rada chcela vracať. čítam si prvý článok z predošlého blogu, od ktorého publikovania ubehli takmer presne dva roky a uvedomujem si, že som sa v tomto momente ocitla na takmer rovnakom mieste. znovu sa pokúšam uzatvoriť tú istú kapitolu ako vtedy, tentoraz s však oveľa intenzívnejšími spomienkami a pocitmi. možno ma to prejde jednoduchšie, pokiaľ budem svoje pocity vylievať na inom mieste. možno nad touto adresou nebude visieť toľko mračien minulosti. nechcem zabúdať, to nie, chcem sa len pohnúť ďalej, aj keď asi to pôjde pomaly.

nechcem o sebe tvrdiť, ako veľmi som sa za tie dva roky zmenila, ako je zo mňa úplne iný človek, pretože by som klamala. stále som hanblivé dievča, ktoré pomerne často ovládnu návaly sentimentality a prejaví sa to hlavne túžbou po veciach a pocitoch, ktoré jej chýbajú. stále som občas príliš smutná a vzápätí príliš šťastná. stále sa neviem rozhodnúť, čo so sebou budem robiť ďalej a stále mám nutkanie zverejňovať svoje myšlienky na internete. na druhú stranu.. vďaka kapitole, ktorú chcem uzavrieť, som omnoho úprimnejšia ako predtým, nepriamosť sa pre mňa stala takmer úplne neznámym pojmom a naučila som sa vyjadrovať to čo cítim a čo si myslím bez výčitkov svedomia, nech ide o hocičo.

možno mi to tu tentokrát vydrží.
možno.

dodatok 20.9.2017: tentoraz nie kvôli blogu, ale kvôli posratej doméne.