le gen da ry. dlho som nezažila taký zaujímavý piatok ako bol ten včerajší. z plánovaného dvojdecka vzniklo čosi úplne iné, aj keď alko nebolo hlavný bod programu, no nejak tam zapadlo.. dozvedeli sme sa, že naša milovaná (bez irónie) triedna, ktorá odišla učiť do francúzska a opustila nás, sa vrátila na deň na stužkovú maturantov, a tak sme za ňou šli, troška pod parou, no to vtedy nikto neriešil. so spolužiačkami sme polemizovali, ako sa nám bude zle takto o rok počúvať jej príhovor, slzička ukápne z nejedného oka. vyobjímali sme sa, porozprávali a ja s fotografkou sme sa vydali nazad do mesta.
vyhladli sme, a tak sme rozmýšľali kde skočíme, keďže bol sviatok a obľúbené podniky akosi pozatvárané. šli sme okolo kebabu, odrazu som zastala a snažila sa spomenúť, či tam majú hranolky. ani za nič mi tá informácia nechcela prísť na rozum, a tak som nakúkala spoza sklenených dverí, ktoré samozrejme nie sú priesvitné. turkov odtiaľ už poznáme a robí tam kamarátka, začali na nás kričať a vatan aj búchal o okno varechou. celkom trapas, keď sme sa pohli ďalej, lebo hranolky som na ponuke nejak nevidela. o pár minút mi prišla správa od spolužiaka, ktorý tam bol s kuriatkom, jeho kamošom a zároveň kamarátom môjho čosi-ako-bývalého brčkavého. trapas vzrástol na úplne inú úroveň, vôbec som si nevšimla, že to boli oni, hoci periférnym videním som zaregistrovala sediacu partiu. nevadí.
v našom podniku číslo dva bolo narvaté, tak sme sa odhodlali vrátiť do kebabu. spomínaní chlapci tam už neboli, našťastie. vatan bol vysmiaty, že aké sme zlaté. či sa s ním neodfotíme. pri vchode majú na stene vyvolané náhodné fotky, že priložia našu. kto by odmietol? v galérií mám asi dvadsať fotiek s turkom, fotografkou a kamarátkou. hranolky mali, dokonca brutálne lacné. žalúdok priadol spokojnosťou. fotografka ma už súrila, aby sme šli, ešte sa chcela ísť pozrieť na inú stužkovú na chvíľu pozdraviť nejakých kamarátov.
vyšli sme von na námestie a v tom na nás začali kričať nejakí traja chlapci, nech sa ideme napiť, že majú morgena. pripitá fotografka ma k nim zatiahla a ja som porušila svoju zásadu nebrať od úplne neznámych ľudí čokoľvek. jeden z nich, značne horšie na tom ako zvyšní dvaja, nám už poodával fľašu s colou, a tak som moju predošlú vodku a dvojdecko vareného zapila rumom, absolútne mi nezišlo v tej chvíli na um, že začínam dosť miešať. žalúdok nesklamal, fľaša putovala dokolečka ešte raz, tretí som už odmietla, že by sme mali ísť. chalani vyzerali byť v pohode, nechali kontakt, že sa môžme ozvať, ak chceme, lebo sme zlaté.
na stužkovej sme sa kvôli nim dlho nezdržali, ale aj tak mi zdvihla tlak osoba, ktorú som spomínala pár článkov dozadu ako niekoho, kto na mňa bezdôvodne vybieha. odišli sme. neodpustila som si hlasnú poznámku "radšej ideme, pretože s niektorými nemáme dobré vzťahy". nevadí. písala som cristallovi, či mu z minulého roku ešte ostali oznamká. áno. donesie mi. jej. aspoň od niekoho z tej triedy budem mať, keď už nie od brčkavého. hm.
na bus sme šli cez mesto, kde sme narazili znova na tú trojku, chalan nás ešte presviedčal, nech sa ponúkneme, ale to už sme nechceli. netrebalo.
keď som nastupovala do autobusu, cítila som sa šťastne. fakt moc. nielen kvôli promile v krvi. celkovo. ako dávno nie. takéto dni mám rada. keď sa cítim.. živo.