50% rozmýšľania, 50% pocitov.

prednedávnom som rozmýšľala, ako ma v určitých veciach vníma okolie. v konečnom dôsledku na tom absolútne nezáleží, ide len o náš pohľad na nás samých, ale v tomto prípade mi nedalo. . .
asi pred polrokom som sa s jedným, mne nie veľmi blízkym, no zato rozumným, človekom rozprávala o našich osobnostiach podľa mbti (myers-briggs type indicator, a.k.a najpoužívanejšie typy osobností). tipoval tú moju. uhádol. "neviem sa rozhodnúť, či si viac thinker alebo feeler," povedal mi. "ale podľa mňa thinker. si racionálna. rozmýšľaš. rozum nad emócie."
vtedy som mala pocit, že má pravdu. tak na 90%. nič nie je stopercentné, všakže.
pred pár dňami som si na tento rozhovor spomenula a uvedomila som si, ako je zrazu môj postoj iný. už by som s ním tak veľmi nesúhlasila. spomenula som si na všetky preplakané večery, cesty autobusom, na všetky smiechoty a ako som bola za posledný polrok emociálne rozhodená, priam som prekypovala (po)citmi. ovládali ma. snažila som si nahovoriť, že je to okej, že nakoniec aj tak hlava zvíťazí . . . a ono občas naozaj zvíťazila. prestala som vyrevúvať a snažila som sa sústrediť na potrebnejšie činnosti. ale oveľa častejšie som nedokázala byť tak plne sústredená, ako som potrebovala, práve kvôli vyčíňaniu pocitov. hoci som vždy dobre vedela, čo je správne, racio nevyhralo, premohli ho emócie.
neviem. akosi sa neviem rozhodnúť. som citlivka. vždy som bola. a keď sa zaľúbim, tak ešte oveľa väčšia. a keď ma niečo naštve alebo sklame, tak úplne najväčšia.
navyše, odkedy som na umelých hormónoch, tak sa moja sentimentálna stránka prejavuje oveľa viac. aj keď to potláčam, snažím sa, nevychádza to vždy. hnevá ma to. nechcem byť emocionálne suchá, to nie, ale zas toto . . . toto je príliš, na mňa, na tento čas, na túto dobu, kedy sa pol mladej populácie škatuľkuje s tým, že ich srdce je z kameňa a neviem aké hovadiny.
proste len
potrebujem viac rovnováhy a bude lepšie. potrebujem sa nevedieť rozhodnúť, či som viac thinker alebo feeler.

vypustit páru ven.

hnevám sa a nedávam všetok ten hnev zo seba von. namiesto toho sa uzatváram do seba a hovorím si, že to prejde. prejde. musí. 

nemôžeš predsa vynadať človeku za takú vec. čo tým dosiahneš? kam vás to posunie? skôr späť ako vpred.

mám pocit, že som ako časovaná bomba. proste príde deň, kedy vybuchnem, vykričím všetko, čo ma sralo, všetko, čo ma ťažilo. a bude toho veľa. len kvôli tomu, že som to tak dlho držala v sebe.

si sama so svojimi myšlienkami, s tou podráždenosťou, s tou nervozitou. prakticky cucáš energiu zo samej seba, lebo chceš byť nesebecká. chceš konflikt vyriešiť sama so sebou, namiesto toho, aby si to riešila s človekom, ktorý má na tom rovnakú zásluhu. odoberáš si zo života dúfajúc, že pridáš čas do toho vášho spoločného.

neviem, kde je hranica únosnosti. neviem, čo je už priveľa. kedy to už nevydržím. vždy som bola  nekonfliktná. hlavne pri ľuďoch, ktorých som nechcela stratiť alebo vzdialiť sa im kvôli riešeniu zbytočných kokotín. vždy som si povedala "stop dievča, ukľudni sa, chceš zbytočne vyvolať hádku, keď ňou aj tak nič nevyriešiš?" a dokázala som sa nadýchnuť a preniesť sa cez to.

až na to, že v poslednej dobe to akosi nezvládam. chytila ma potreba vydiskutovať si s okolím všetko, čo mi na ňom vadí. a im to príde zvláštne. buď rezignujem a prestanem s nimi vyhľadávať kontakt, alebo sa s tými pre mňa dôležitejšími o tom chcem rozprávať, no mám pocit, že nie vždy to chcú počúvať. koho by aj bavilo, baviť sa o problémoch, keď doteraz som x mesiacov na nich nič negatívne tohto typu nevybalila.

neviem, čo vlastne chcem dosiahnuť. snažím sa držať na uzde, lebo nevidím pokrok. nevidím posun.

nie sú to až tak podstatné veci, tie, ktoré ti vadia, nestojí ti za to riešiť ich, keď je šanca, že sa ti potom ten človek vzdiali. ľudia na tebe majú radi tú nekonfliktnosť, to, že neriešiš hovadiny, to, že váš vzťah, nech je akýkoľvek, prebieha hladko a najviac, čo spravíš, je pokojne povieš, že sa ti hento a tamto nepáči, ale v konečnom dôsledku tým nič nedosiahneš, lebo akosi bez kriku a zvýšeného hlasu a sĺz to ľudia berú na ľahkú váhu.

je to celé zle. akoby som vedela, čo treba spraviť, ale nechcem si to pripustiť.